Quantcast

3R Club: „Nie sme vandali, nič nerozbíjame, len skáčeme.“

15.4.2019
3R Club: „Nie sme vandali, nič nerozbíjame, len skáčeme.“

Spolu s parkouristami z 3R Clubu sa nachádzame na prievidzskom Námestí slobody. Neďaleko pobehuje asi sedem detí, jedno má korčule, druhé kolobežku, ostatné sa len tak motkajú. Pár metrov od nich stoja mamičky. Chalani sa rozcvičujú, skáču prvé saltá, KECY K VECI začínajú fotiť. Onedlho vyskočia na pamätník a robia z neho rôzne zoskoky a premety. O pár minút sa okolo nás zhromaždia všetky deti, ba čo viac, chalani zaujali i mamičky. Decká ich sledujú s otvorenými ústami, waukajú a pýtajú sa, kde sa to môžu naučiť i oni. Čítajte, kukajte fotky, možno parkour osloví aj vás. Rozprávali sme sa so zakladateľom a manažérom klubu Jarom a hlavným trénerom Kubom. 

Zľava: Jaro - zakladateľ a manažér klubu, Kubo - hlavný tréner.


Chalani, na úvod sa nám trošku predstavte.

Jaro: Sme 3R Club Prievidza, venujeme sa parkouru, freeruningu, trickingu, akrobacii, kaskadérstvu  a všetkému, čo s týmto súvisí. 

Skúsme si rozobrať tieto pojmy, vysvetlite mne ako laikovi, o čo vlastne ide.

Jaro: Začnime parkourom, ide o to, presunúť sa z bodu A do bodu B čo najrýchlejšie a najjednoduchšie, pričom preskakujem rôzne prekážky. Traduje sa, že parkour používali už vojaci vo Vietname, keď sa potrebovali rýchlo a nepozorovane presúvať. Do dnešnej podoby ho dostal Francúz David Belle, ktorý sa považuje za zakladateľa svetového parkouru. Freeruning je niečo podobné, akurát pri presune používam saltá a akrobatické prvky. Tricking je najnovšia vetva tohto umenia, spája sa v ňom akrobacia, gymnastika, bojové umenie... Robí sa iba na zemi, nepreskakujú sa prekážky, ale robia sa rôzne kopy a otočky vo vzduchu.


Prečo ste sa rozhodli práve pre tento šport, čím vás oslovil? 

Jaro: Od šiestich rokov som chodil na gymnastiku, takže mňa šport sprevádza celý život. V roku 2004 som sa v Nitre, kde som chodil do školy, v telocvični stretol s Vladom Zlatošom, zakladateľom slovenského parkouru. Dali sme sa dokopy, vznikla prvá skupina. Potom som sa vrátil späť do Prievidze, tu sa tomuto športu dovtedy nikto nevenoval. Dali sme dokopy pár chalanov, trénovali sme a v roku 2009 vznikol oficiálne 3R Club.

Kubo: Keď som mal 14 rokov, tak mi dve kamarátky povedali, že parkour sa babám páči a dobre sa na to balia. Tak som skúsil, chytilo ma to a venujem sa tomu už desať rokov. 

A je to pravda, dobre sa na to balia baby? 

Jaro: Hej, veď sa ide v júni ženiť. (smiech)

Aj si na parkour zbalil budúcu manželku? 

Kubo: Nie, ale na prvé rande som prišiel so šálom z nemocnice, lebo som deň predtým na tréningu padol na hlavu a odnášala ma sanitka. 


Koľko parkour klubov aktuálne pôsobí na Slovensku?

Jaro: Okolo parkouru je už niekoľko rokov boom a myslím, že najbližšie roky aj bude. V Trenčíne pôsobí asi najväčšia skupina Born to trick, v Nitre je spomínaný Vlado Zlatoš a jeho partia SKILL LAB, v Banskej Bystrici aj v Prešove sú kluby, no a plus my, samozrejme.

Kubo: Okrem toho pôsobí viacero menších skupín. Partia ľudí, možno piati – šiesti chalani, ktorí sa stretnú a trénujú vonku, ale nemajú nad sebou žiaden klub. 

Asi takto nejako ste začínali aj vy. 

Jaro: Začínali sme vonku a na bývalej škole Sama Chalupku 2 v malej telocvični. Potom sme sa presunuli do športovej haly. Veľa ľudí nemá takéto podmienky, neskáču v telocvični, kde si môžu dovoliť omyl, musia trénovať vonku, tak ako kedysi my. V daždi, nedaždi, či padnem, či nepadnem, proste idem. 

Klub tento rok oslavuje 10-te výročie. Skúste to obdobie stručne zhrnúť. 

Jaro: Bolo to super obdobie, ale strašne rýchlo ubehlo. Veľmi veľa ľudí prišlo, odišlo, dospelo a zostarlo v klube. Máme veľa zážitkov: vystúpenia, točenia pre telku, zranenia... Naučili sme sa prekonávať prekážky. Držať spolu, keď to klubu nešlo. Držať sa pri zemi, keď to išlo a dávať si pozor, aby sme neuleteli. 

Koľko zlomením ste za toto obdobie mali? 

Kubo: Stáli členovia, ktorí sme v klube od začiatku do dnes, teda ja, Jaro a Triskáč, každý sme boli minimálne dvakrát v nemocnici. 

Jaro: Triskáč je v nemocnici pomerne často, nie kvôli zraneniam, ale pretože je epileptik.

Jaro, o tebe je známe, že si diabetik, spomínaný Triskáč má epilepsiu, nevylučuje sa to s parkourom?

Jaro: Doktori vravia, že epileptici by nemali robiť niektoré druhy športov, nemali by napríklad ani šoférovať. No Triskáč hovorí, že jemu naopak parkour pomáha, učí sa priňom pracovať s emóciou, so strachom. Ide si svojím tempom, nikto ho nenaháňa, napríklad sedem rokov nevedel skočiť salto vzad a potom prišiel zlom. Čo sa týka mňa, ako si povedala, som diabetik. Tak ako každého diabetika, cukrovka ma obmedzuje celkovo v živote, nielen pri športe. Musím si ustrážiť hladinu cukru, keď mám vysoký alebo nízky cukor, tak nemôžem skákať, to je jasné. Aj dnes, keď sme fotili na námestí, som mal nízky, no Kubo mi skočil po donut a bolo zase dobre. 

Člen 3R Clubu Kubo. 


Takže tento šport môže robiť každý? 

Kubo: Nemyslím si, že sú pri parkoure limity. Pokiaľ vie človek chodiť a skákať, vie robiť aj parkour. Ak má niekto nejaké obmedzenia, musí nás o nich informovať v prihláške a podľa toho k nemu na tréningu pristupujeme. Napríklad ja keď som začínal, nemal som žiadnu fyzickú formu, bol som malý, guľatý a nevedel som spraviť ani kotrmelec. Takže vypracovať sa vie každý, možno niekomu to bude trvať aj štyri roky, ale dôležité je to nevzdať. 

Koľko má klub aktuálne členov a v akých vekových kategóriách? 

Kubo: Okolo 60 aktívnych. Chodia aj šesť, sedemročné deti, potom mladí od 10 do 15 rokov a potom sme my starší nad 20. 

Jaro: A potom ja, 35. (smiech) Ale nebolo nás vždy toľkoto. Boli sme partia chalanov, čo si chceli zatrénovať a postupne sme sa začali rozrastať. Nastal boom, decká parkour videli vo filmoch, vo videách a začal ich lákať. Pred pár rokmi prišiel jeden chalan, Sebo, doteraz s nami trénuje, naučili sme ho salto vzad a on ho skočil v škole cez veľkú prestávku z katedry. A zrazu prišli jeho spolužiaci. Kamarát povie kamarátovi, ukáže mu nejaké skoky a prídu ďalší a ani neviete ako, zrazu chce skákať 120 ľudí. No máme obmedzenú kapacitu, takže klub má približne, ako Kubo hovoril, 60 členov. Ak má niekto záujem chodiť k nám, zapíšeme ho na čakaciu listinu a ak sa uvoľní miesto, kontaktujeme ho. 

Je tento šport legálny? 

Kubo: Čo myslíš pod legálny?

Či nejde o poškodzovanie či už súkromného alebo verejného majetku.

Jaro: Parkour je oficiálne registrovaný šport nielen na Slovensku, ale na celom svete. Samozrejme, stávalo sa nám v začiatkoch, že za nami prišli policajti, nikdy sme však pred nimi neutekali. Videli, že nie sme vandali, nechlasceme, nefetujeme, nič nerozbíjame, len skáčeme. Vysvetlili sme si to, ukázali sme im, čo robíme a nebol žiadny problém. V našom okolí nie sú žiadne vonkajšie ihriská určené špeciálne pre parkouristov. Stáva sa, že keď vyleziem niekomu na garáž, tak na mňa zavolajú policajtov, pretože si myslia, že idem kradnúť, no ja si chcem len skočiť. Ideme všade tam, kde nie je značka, ktorá parkour zakazuje, akonáhle by tam bola, rešpektovali by sme tento zákaz.

Reálne niečo takéto je? Myslím, že som ešte takú značku nevidela. 

Jaro: V Austrálii je jedna. (smiech)

Stáva sa, že vám ľudia aj nadávajú?

Kubo: Často na našu adresu padali aj vulgárne slová, najmä v začiatkoch. Teraz je to už lepšie. Zväčša staršia generácia nás vníma ako vandalov. Nevedia, že parkour je šport, pretože v ich mladosti neexistoval.

Jaro: Ale vždy sme to obrátili na srandu a nehádali sa s nimi. Teraz je to skôr o tom, že okoloidúci sa pýtajú: „a nebojí sa o teba mama, keď takto skáčeš?“

Ktoré miesta v rámci regiónu sú na parkour najlepšie?

Jaro: To nemôžeme povedať, pretože tam budú od teraz chodiť policajti. (smiech)

Možno nás nečítajú, tak skúste. 

Jaro: Tak to riskneme: pamätník na Námestí slobody, potraviny na Severe, most nad Handlovkou, kúpele, námestie a okolie zámku v Bojniciach, Čierne mesto.

Otázka či ste mali nejaké zranenia, je zbytočná. Tak sa spýtam: koľko a aké zranenia ste mali? 

Kubo: Mal som pomliaždené medzistavcové platničky krčnej chrbtice. Ostal som ležať na zemi a od krku dole som nič necítil, odnášali ma na nosidlách, našťastie to nezanechalo žiadne následky a rýchlo som sa dal dokopy, lebo na druhý deň som mal to spomínané rande. A potom som mal ešte zlomený členok.

Jaro: Ja som si odtrhol od ramena kľúčnu kosť a potrhal som si všetky väzy. Minulý týždeň som bol na operácií a vyberali mi odtiaľ železá. Pred desiatimi rokmi som si skoro odtrhol zápästie od ruky. Zamotal som sa o hrázdu, obtočil ruku a skoro mi všetko vyletelo, tiež som tam mal železá. Nechalo to aj trvalé následky, nedokážem otočiť ruku ako predtým. Aj toto rameno asi nechá nejaké stopy, ale to patrí k športu. 

Na tréningu v prievidzskej športovej hale. 


Nemajú rodičia obavy, keď k vám pustia deti na tréning? Nie je futbal bezpečnejší?

Jaro: Futbalisti padajú, aj keď ich nikto nekopne. (smiech) Chodí k nám veľa detí, ktoré hrávajú aj futbal, pretože chcú získať lepšiu obratnosť a vedieť po góle skočiť salto. Nie je to len o skákaní, učíme deti pracovať s emóciami, prekonávať strach, nevzdávať sa, dávať si ciele, makať ďalej, keď niečo nevyjde. Decká stretávajú nových kamošov, nesedia pred telkou, hýbu sa, získavajú odolnosť, nielen fyzickú, ale aj psychickú. 

Takže nemajú obavy rodičia? 

Jaro: Nie, sú v pohode, radi k nám deti dajú, pretože ich to baví. Dnes je počítačová a tabletová doba, veľa deti nemá základy pohybu, nevedia spraviť kotrmelec, vzpriamene stáť. My sa im venujeme, učíme ich a oni aj rodičia sa tešia z pokroku. 

Dokedy sa dá tento šport robiť? 

Jaro: Záleží na akej úrovni. Top parkouristi sú štandardne od 17 do 26 rokov. Potom končia kvôli zraneniam, opotrebovaniu, ale aj rodine, deťom. Napríklad ja budem mať tento rok 36 a stále skáčem. 



text: Paula, foto: Paťa

Nájdete nás aj na facebooku a instagrame.

Ďalšie správy