Rozhovor: Baťa, kurníky a 8 500 m²: Príbeh záchrany Fabriky 61

Keď sa povie Partizánske, čo sa vám vybaví ako prvé? Baťa a obuvnícke závody? Obria kvetinová topánka v centre mesta? Ikonická ulica s červenými domčekmi? Partizánčanka Katarína Janíčková spolu s kamarátmi v roku 2015 založila občianske združenie Fabrika umenia. To systematicky poukazuje na hodnoty, ktoré v sebe nesie baťovská architektúra a urbanizmus. Organizujú pamiatkové sprevádzania, diskusie, workshopy, kultúrne podujatia... Sú iniciátormi vzniku turisticko-informačnej kancelárie Baťa point, ktorú spolu s mestom prevádzkujú v jednom z domčekov na Červenej ulici. Minulý rok sa im podarilo kúpiť budovu Fabriky s popisným číslom 61, v ktorej kedysi sídlili Baťove závody. Fabrika má rozlohu viac ako 8 500 m². Spolu s dobrovoľníkmi ju postupne upratujú, opravujú a vracajú jej punc zašlej slávy. Katarína bola v piatok 6. februára 2026 hostkou v novej talkshow SMALLKY TALKY – debaty v ateliéri. Podujatie sa konalo v Prievidzi v Ateliéri Ars Preuge (priestory bývalého obľúbeného podniku Cyber Café). Publikovaný text vychádza z informácií, ktoré počas večera odzneli.

Dosť bolo frflania

V úvode debaty SMALLKY TALKY Katarína spomínala na začiatky a podnety, ktoré stáli pri zrode Fabriky umenia: „Zdalo sa nám, že všetci na Partizánske len frflú. Mnoho mladých ho vnímalo ako stoku, z ktorej treba čo najskôr odísť. My sme nechceli frflať, ale niečo spraviť. Chceli sme kultúru pre mladých a nie ťažkopádne podujatia, ktoré nám nič nehovorili. V tom čase sme s kamošmi študovali na vysokých školách vo väčších mestách. V nich sme takéto podujatia zažívali a cítili sme potrebu organizovať ich aj u nás.“ A tak začala oslovovať ľudí zo svojho okolia a podnecovať ich k akcii. Spolu s dlhoročnými kamarátmi z komunity saleziánov Dona Bosca v Partizánskom mali prirodzené dobrovoľnícke skúsenosti. Tie si so sebou priniesli do Fabriky umenia. Katarína študovala dejiny umenia v Trnave a po škole pracovala v Bratislave. Obe mestá brala ako dočasné zastávky, kde sa niečo naučila, načerpala, ale vždy vedela, že sa vráti späť.

Roboty ako na kostole Fabrike

V marci 2025 sa Fabrike umenia podaril ich doteraz najväčší krok – kúpili budovu Fabriky s popisným číslom 61. Tú dal postaviť v roku 1938 Jan Antonín Baťa. Firma Baťa v nej pôvodne plánovala vyrábať bicykle, stroje, dokonca lietadlá. Nakoniec sa však zamerali na topánky a z vtedajších Baťovian, dnešného Partizánskeho, sa stala obuvnícka veľmoc. Ikonická budova sa nachádza v priemyselnom areáli vpravo od hlavného ťahu v smere na Topoľčany za autobusovou stanicou. Má päť podlaží a rozlohu viac ako 8 500 m². Predchádzajúci majiteľ ju dlhodobo nevyužíval, bola odpojená od všetkých sietí a postupne degradovala. Dokonca na ňu bolo vydané búracie povolenie a mala byť zrovnaná so zemou. A vtedy nastal Katarínin čas: „Toto bol pre nás moment, keď prišli najväčšie výkričníky. Povedali sme si, že Fabriku 61 musíme skúsiť zachrániť. Už predtým sme hľadali možnosti, ako si časť budovy aspoň prenajať, no neúspešne. Po dlhých rokovaniach sa nám podarilo zabezpečiť si financovanie, našťastie sa o budovu začal zaujímať aj Pamiatkový úrad SR a náš desaťročný sen sa stal skutočnosťou.“ Za takmer rok, čo je Fabrika 61 v majetku Fabriky umenia, sa im podarilo odviezť množstvo odpadu, ktorý sa za roky v interiéri nazbieral. Zasklili prvú polovicu spodného podlažia, kde aktuálne organizujú podujatia a aktivity. Po peripetiách sa podarilo budovu opäť pripojiť na elektrinu. V pláne je oprava problémového stĺpa. Ďalej chcú osadiť prvé toalety, aby na každú akciu nemuseli objednávať externé a nekomfortné TOI TOI-ky. Katarína hovorí: „Ideme postupne. Od začiatku sme vedeli, že nie je v našich silách ani finančných možnostiach, aby sme budovu kúpili, opravili, vyčačkali a potom dali ľuďom do užívania. Veľmi aktívne pracujeme s komunitou, ktorá sa za desaťročie okolo združenia sformovala. Títo ľudia si budovu zobrali za svoju, sú pri jej príbehu od začiatku a majú k nej silný vzťah. Organizujeme brigády – šichty, počas ktorých priestory upratujeme. Postupne sa pridávajú ďalší a ďalší ľudia. V budove robíme už teraz rôzne podujatia a ukazujeme verejnosti krásu tohto priestoru. Aj keď je zatiaľ v takom ´ruin´ stave, má veľký potenciál a dá sa v nej veľa spraviť a veľa zažiť.“ Zámerom komunity je v budove prevádzkovať plnohodnotné kultúrno-komunitné centrum. Tento plán sa pri organizovaní výstav, koncertov, workshopov, diskusií a stretnutí napĺňa už teraz.

Baťovany vs. Partizánske

Vtedajšie Baťovany v roku 1938 založil Jan Antonín Baťa, nevlastný brat zakladateľa firmy Tomáša Baťu. Ten v roku 1932 zahynul pri leteckom nešťastí a po jeho smrti vedenie spoločnosti prebral práve Jan Antonín. Firmu začal aktívne rozširovať do nových regiónov. V okolí obce Šimonovany sa nachádzali nevyužívané, rozsiahle a pomerne lacné pozemky. Veľkosť pozemkov umožnila budovať nielen veľký priemyselný závod, ale aj domy a občiansku infraštruktúru pre zamestnancov. Navyše Baťa v tom čase v neďalekých Bošanoch vlastnil koželužne. A prečo sa po desiatich rokoch od založenia stalo z Baťovian Partizánske? „Lebo komunisti. Zmenil sa režim a Jan Antonín bol obvinený z kolaborácie s nacistami. Po rokoch bolo jeho meno očistené. Zároveň ho vtedajší režim označoval za kapitalistu. Mesto, s ktorým mali komunisti veľké plány ďalšieho rozvoja a kam pozývali všetky zaujímavé návštevy zo socialistického bloku, sa nemohlo volať po kapitalistovi. Hľadali iný názov a v okolí Baťovian sa odohrávali zaujímavé partizánske boje, preto Partizánske,“ vysvetľuje Katarína.

Teplý kúpeľ áno, sliepky nie

Firma Baťa nestavala len fabriky, budovala celé mestá s kompletnou vybavenosťou pre svojich zamestnancov. Katarína objasňuje: „U Baťu si uvedomovali, že to najcennejšie, čo vo firme majú, sú ľudia. Tomáš Baťa hovorieval: ´Vybudujte človeka a ten vám vybuduje firmu.´ Vedeli, že spokojný zamestnanec nerobí rozbroje, problémy, neháda sa, neštrajkuje. Naopak, podáva dobrý výkon, záleží mu na práci a posúva firmu ďalej. Pracovníci u Baťu boli veľmi dobre zaplatení, v okolí neexistovala firma, kde by mohli zarobiť viac.“ Okrem toho mali od zamestnávateľa k dispozícii nadštandardné bývanie. V tom čase robotníci žili vo vidieckych obydliach, ktoré nemali toalety ani tečúcu vodu. Nebolo výnimkou, že v jednej izbe bývali aj tri generácie. V Baťovanoch začínajú vznikať poschodové domy s kanalizáciou, splachovacím WC, vaňou, bojlerom na ohrev teplej vody... Turisticko-informačné centrum Baťa point, ktoré sme spomínali v úvode článku, sídli v jednom z domčekov. V rámci sprevádzaní, ktoré Fabrika umenia robí po významných baťovských odkazoch v meste, je Baťa point jednou zo zastávok. „Baťovci mestá budovali ako moderné mestské prostredia. Chceli, aby zamestnanci doma oddychovali, nie chodili z práce do práce. Preto domčeky nemali vidiecky charakter – žiadne veľké záhrady na sadenie, šopy, kurníky... Doma si mali dopriať teplý kúpeľ – ´lázne´, vo voľnom čase navštevovať reštaurácie, kiná... Tomu bol prispôsobený aj urbanizmus, preto je Partizánske jediné ideálne priemyselné mesto na Slovensku, čo je unikátny systém výstavby miest, ktorý vyvinuli vo firme Baťa,“ vysvetľuje Katarína.

Záchrana baťovskej architektúry

V Partizánskom sa dodnes nachádzajú ikonické domčeky, v ktorých bývali zamestnanci závodov, najznámejšia je Červená ulica. Katarína sa spolu s komunitou snaží upozorňovať na potrebu tieto architektonické unikáty chrániť a v možnej miere zachovať ich vzhľad. Pred desaťročiami síce predstavovali nadštandard, no v súčasnej dobe vzniká potreba zatepľovať či pristavovať. Majitelia nehnuteľností sú pri necitlivých rekonštrukciách v práve, neporušujú žiadny zákon ani mestské nariadenie. Katarína objasňuje: „Potrebujeme sa zhodnúť, že tieto objekty sú významné, a tak sa k nim aj správať. Na to zákon nepotrebujeme, vie to robiť každý vlastník sám od seba. Mesto vie zo svojej pozície vyhlásiť domčeky za pamätihodnosti a nastaviť odporúčania. Na našom webe sme publikovali základné body, ktoré majiteľov usmernia a môžu im pomôcť. Majú však odporúčací, nie záväzný charakter.“ V meste narazíte približne na 200 domčekov, z toho viac ako polovica je už omietnutá. Keď vlastníci nič neporušujú, prečo by sa mali riadiť pravidlami a do istej miery sa obmedzovať? „Pretože žijeme v demokracii, nie anarchii. A demokracia je aj o tom, že sa dokážeme zhodnúť na základných veciach, ktoré sú pre nás hodnotné. Snažíme sa nájsť konsenzus moderného spôsobu života s tým, čo chceme chrániť. Aj preto veľa pracujeme so školskými skupinami a učíme ich regionálnu históriu. Od mladej generácie bude v budúcnosti závisieť, či domčeky prežijú, alebo nie,“ hovorí na záver debaty Katarína Janíčková.

Text: SMALLKY TALKY – debaty v ateliéri

 Foto: codnes.sk, Fabrika umenia, TASR