Quantcast

Daniel Hevier: „Ľudia zabudli na zverstvá minulosti."

17.12.2019
Daniel Hevier: „Ľudia zabudli na zverstvá minulosti."

Daniel Hevier – meno, ktoré netreba dlho predstavovať. Vyrastali sme na jeho príbehoch, dnes ich čítame svojim deťom, pospevujeme si hity z jeho pera... Tvorba tohto umelca je dobre známa. Práve preto sme sa v rozhovore zamerali nielen na ňu, ale i na jeho názory na dnešnú, povedzme si úprimne, trošku šialenú dobu. Hovorili sme o grázloch, špekulantoch, aktuálnych náladách v spoločnosti. Reč prišla aj na Daniela Tupého – študenta, ktorého pred rokmi zabili, no jeho vrahovia stále nie sú potrestaní. Daniel Hevier bol jeho učiteľom... Poviete si: trochu ťažké čítanie v tomto predvianočnom období. Áno, sú to síce ťažké, ale potrebné témy, na ktoré nemožno zabúdať a obchádzať ich. Viac v rozhovore.

Básnik, prozaik, dramatik, scenárista, textár, výtvarník a autor literatúry pre deti a mládež. Takto vás charakterizuje internet. Ako by Daniel Hevier opísal sám seba?

Chlapec, ktorý sa čuduje, ako má zrazu vyše 60 rokov, pretože stále som ukotvený niekde v mojom svete dospievania, keď som objavoval možnosti tvorivosti. Chcel som byť aj spevákom, aj klávesákom v kapele, aj maliarom, chcel som hrať v divadle, písať knihy... Dodnes sa všetkým týmto aktivitám venujem. Medzitým prišli aj nové skúsenosti – otec rodiny, niekedy problematický, ako to už býva medzi deťmi a rodičmi. Človek, ktorý naháňa čas, pretože mám oveľa viacej plánov, ako ich stihnem urobiť. Rozprávač príbehov, ale ešte viac ich poslucháč. Príbehy nachádzam v knihách, stále je pre mňa svet literatúry tou najfantastickejšou krajinou. Teším sa, čo mi prinesie budúcnosť. Túžim a tuším, že bude ešte veľmi zaujímavá, nielen pre mňa osobne, ale aj pre celé ľudstvo. 

Moja generácia, generácia ľudí, ktorí sa narodili v 90.-tych rokoch, nevedela ešte ani čítať, ale meno Daniel Hevier už vnímala. Aký je pocit, vedieť, že ste prítomný v mnohých domácnostiach, že veľa detí zaspáva s vašimi príbehmi a fantáziami? Uvedomujete si to?

Spisovateľ nemá priamu skúsenosť, že by niekoho prichytil, ako číta jeho knihu. Ale pred pár dňami som zažil asi podobný pocit a zážitok – bol som na turné skupiny Team a Paľa Haberu a asi 12000 ľudí spievalo aj moje pesničky. Nechcem povedať, že by to bolo niečo úžasné, skôr som pociťoval obrovskú bázeň, pokoru a vďaku, že mi Boh dal, asi môžem povedať, talent. Pociťujem veľkú vďačnosť, že môžem niečo povedať, napísať pre iných alebo za iných a oni sa s tým stotožnia. 

Nedá mi nespomenúť aj osobnú skúsenosť – asi v  tretej triede som na Hviezdoslavovom Kubíne predniesla vašu poviedku Buvirozprávka o dedkovi. Vyšla v časopise Slniečko a dodnes si ju pamätám od slova do slova. Čo musí mať autor v sebe, aby jeho príbeh zarezonoval v človeku na tak dlhé obdobie? 

Každý máme talenty, niekto na písanie, niekto na zručné opravovanie prístrojov alebo pokazeného auta... Som vďačný, že som môj talent objavil veľmi skoro, mal som 12 alebo 13 rokov. Spisovateľ potrebuje počúvať iných, keby písal iba príbehy sám zo seba a o svojom vnútre, veľmi rýchlo by prestal byť zaujímavým pre ostatných. Ľudia sa chcú v príbehoch nájsť, preto spisovatelia, filmári, speváci, aby mohli písať a tvoriť pre druhých, musia ich počúvať. Som vďačný poslucháč a vnímateľ, pozorujem ľudí a snažím sa vcítiť do ich svetov, radostí, bolestí... Tie potom pretavím cez seba a ponúknem čitateľom – pozrite sa, toto je nielen môj, ale aj váš príbeh, ktorý som odpozoroval a dovolil si vás do neho vtiahnuť. 

Čítala som, že ste doma nemali televízor až do vašej maturity. Dnes skôr naopak deti pred televízorom, tabletom vyrastajú. Tvorbe pre deti sa venujete niekoľko desaťročí. Určite viete povedať, či je dnes ťažšie detského čitateľa zaujať ako v minulosti. 

Práveže naopak, ľahšie, pretože som priaznivec technológií, obrazoviek a monitorov. Dokonca niektoré knihy máme aj vo forme audiokníh. Niektoré chceme zapracovať do aplikácií. Myslím, že je to úžasné. Samozrejme, že kniha nikdy neprestane existovať. Ale je trošku mýtus a optický klam, že v minulosti všetci čítali. Ani v mojej dobe, keď neboli televízory a počítače, všetci nečítali. Tiež som bol v mojej triede ojedinelý, čítali sme dvaja – traja, ako aj dneska. Tieto deti považujem za členov svetového sprisahanectva, ktoré udržuje ohník príbehov. (úsmev) Nie je ich veľa, nikdy ich nebude presilovka, ale vždy bude táto základná množina detí, ktoré nedajú knihe zahynúť. 

Poďme k vašej kariére textára. Napísali ste texty k mnohým hitom. Niektorí ľudia ani netušia, keď počujú pieseň z rádia, že jej autorom ste vy. Možno táto otázka bude pôsobiť ako klišé, ale predsa ju položím – ako vzniká hit? 

V prvom rade si nesmiete povedať: Idem napísať hit! Nemôžete kalkulovať – namiešam tam toľkoto lásky, toľkoto sexu, násilia, pridám obľúbené akordy a hit bude na svete. Takto to nefunguje. Každá pieseň má svoj príbeh. Keď som tvoril text k Držím ti miesto, napísal som asi 15 iných verzií a všetky boli rovnako zlé. Jožo Ráž sa na nás škeril z vedľajšieho štúdia, oni už mali všetko nahraté a my sme boli zúfalí, že nemáme ešte slová. Vtedy mi napadol slogan „držím ti miesto“. Mám pocit, že som ho dostal ako dar zhora. Text som potom napísal asi za desať minút. Podobné príbehy by som mohol povedať o každej piesni. Keď sa šťastlivo stretne dobrá melódia, dobrý spevák, kapela, téma, slogan, ľudia zbadajú, že to je nevykalkulované a úprimné. Prievan v peňaženke, Nároční, Reklama na ticho, Líška, Ľudia nie sú zlí – tieto piesne prišli ku mne samé. Je to určitý druh tajomstva a je dobré, že je to tajomstvom. 

Zastavme sa pri spomínanej piesni, ktorú ste napísali pre skupinu Team – Držím ti miesto. Raz som sa zúčastnila pohrebu, na ktorom táto pieseň zaznela. Prekvapilo ma to, nikdy predtým som si ten text takto nevysvetľovala. S akým zámerom ste ho písali? Napadlo vám, že raz sa bude hrávať na smútočných obradoch?

Prvýkrát som sa o takejto situácii dozvedel, keď som išiel z Prešova a zobral som dvoch stopárov. Povedali mi, že sa vracajú z pohrebu svojho spolužiaka, mladého človeka, mohol mať 18 – 20 rokov. Keď už vedel, že zomrie, mal želanie, aby na pohrebe zaznela práve táto pieseň. Dojalo ma to. Večer som o tom hovoril s Paľom a on povedal, že ten chlapec mal pravdu – on odišiel do večnosti a bude držať miesto tým, ktorí prídu po ňom a za ním. Uvedomil som si, že tú pesničku som nepísal iba ja sám, asi mi ju niekto diktoval a pomáhal mi – to je už to spomínané tajomstvo. 

Ako relaxujete? Ľudia, ktorí pracujú hlavou, zvyknú oddychovať pri fyzickej práci, máte to aj vy tak?

Nie som záhradkár ani domáci kutil. (smiech) Nechodíme ani na dovolenky, za celý život som bol na dovolenke dvakrát. Relaxujem ďalšou prácou. Keď mi nejde písanie, tak hrám, spievam... Ďalšou tvorbou sa dokážem naštartovať. Keď som dlho doma, vymyslím si turné alebo besedy. Keď mám po krk ľudí, utiahnem sa do samoty a prečuším celý týždeň. 

Presuňme sa k vašim koreňom. Narodili ste sa v Bratislave, no detstvo a mladosť ste prežili v Prievidzi. Ako ste sa sem dostali?

Môj otec bol od Piešťan, mama od Prievidze – z Malej Lehôtky. V Bratislave bývali po studených podnájmoch. Prievidza sa v tom čase rozvíjala, stavalo sa veľa bytov. Preto sa naši rozhodli nájsť si tu prácu a presťahovať sa. Takže ja som Prievidžan, vyrastal som na Starom sídlisku. Bývali sme na takzvanom „Kolotoči“, na Baníckej 25. Ešte dnes by som vedel poslepiačky chodiť po skratkách a uličkách, pretože som mal Prievidzu prechodenú od hora nadol a od severu na juh. Rád a veľa som sa túlal po neznámych kútikoch. Chodil som tu aj do školy a tiež do gymnázia. Cítim sa byť Prievidžanom, nikdy som z tohto mesta neodišiel a som tu stále prítomný. 

Od vysokej školy žijete v hlavnom meste, máte v Prievidzi ešte kamarátov, rodinu, väzby?       

Priamu rodinu už nie, pretože rodičia zomreli a sestra je v Bratislave. V meste žije druhá, tretia generácia, bratranci, vzdialenejší príbuzní... Raz som prišiel do Prievidze a musel som spať v hoteli Magura. Bol to veľmi smutný zážitok a nikomu by som neželal, aby vo svojom meste musel spať v hoteli. Teraz už mám veľa priateľov, ktorí ma radi prichýlia, prenocujú, napríklad rodina Lekýrovcov v Bojniciach. 

Prekvapilo ma, že váš otec mal doktorát z filozofie, no napriek tomu za minulého režimu pracoval ako robotník, pretože chodil do kostola. Dnes je to skôr opačne – človek bez vzdelania  alebo s kúpeným, odkopírovaným vzdelaním, no so správnymi kontaktmi sa môže dostať kariérne veľmi vysoko. Zaujíma ma váš názor na dnešnú dobu.

Aj vtedy mali všelijakí riaditelia kúpené tituly. Ledva mali skončenú základnú školu, rýchlo si urobili maturitu odborára, potom pofidérnu vysokú školu a zrazu z nich boli doktori politických vied. Čiže vždy boli medzi nami snaživci, ktorí podvádzali a vždy aj budú, lebo ľudstvo je jednoducho také. Treba to však pomenovať a nedať tento svet darebákom a podvodníkom. Slušní ľudia sa nemôžu báť ohlásiť sa. Aj v minulosti sa ozývali, niektorí skončili tak ako môj otec v kanáli, niektorí ešte horšie – vo väzení. Iní mali kariéru, ale museli zaprieť sami seba a svoj názor hovoriť iba pošepky doma. Nesmieme sa báť povedať pravdu aj za cenu obetí. Pretože tie obete boli v minulosti oveľa väčšie – niekto musel ísť na hranicu, niekto bol upálený ako kacír, niekto skončil v Jáchymove. Dnes žijeme pohodlné časy, ale o to je nebezpečnejšie, že ľudia zabudli na zlo a zverstvá minulosti. Nikdy v živote by mi nenapadlo, že slovo fašizmus sa bude skloňovať so súčasníkmi. Niektorým ľuďom nevadí, že ich iní volajú fašisti, majú v sebe nenávisť voči všetkému inému. Táto doba je možno mierumilovnejšia, ale o to zákernejšia, pretože zlo je zakuklenejšie ako voľakedy. 

Angažovali ste sa v protestoch Za slušné Slovensko, tento rok vo februári ste vystúpili na protestnom zhromaždení v Prievidzi na námestí. Kam sa naša krajina posunula po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej? 

Nožnice medzi dobrom a zlom alebo medzi slušnosťou a grázlovitosťou sa stále roztvárajú. Dobrí ľudia naberajú sily a sú čoraz zomknutejší, ale aj tí zlí naberajú drzosť a sebavedomie. Ide o večný boj medzi dobrom a zlom, aj keď samozrejme nikdy všetko nie je čiernobiele. Niekedy aj dobrý človek zlyhá, grázel sa prejaví v dobrom skutku... Spoločnosť sa posúva a vyvíja. Ale vývin nie je priamočiary od horšieho k lepšiemu alebo k menej zlému. Ide o osciláciu na pomedzí dobra a zla, tento proces je nepretržitý a nekonečný. Dnes sa ozývajú ľudia, ktorí doteraz čušali, či už prokurátori, policajti, učitelia dvíhajú hlavy a kričia. Napríklad teraz, v nedeľu idem na stretnutie pri príležitosti výročia umučenia a ubitia Daniela Tupého, ktorý bol mojím študentom a skončil veľmi, veľmi tragicky. 

Daniela Tupého zavraždili pred 14-timi rokmi, jeho vrahovia dodnes nie sú potrestaní. Veríte, že v prípade Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej bude spravodlivosti zadosťučinené?

Rád by som veril, ale obávam sa, že to nebude jednoduché a krátkodobé. Možno sa o objednávateľoch a celom zákulisí dozvieme po rokoch, keď ten človek bude umierať a bude potrebovať uľahčiť svojmu svedomiu a sám povie, bol som to ja. Rád by som spravodlivosť videl, ale ako nás učia dejiny a naša skúsenosť, niekedy sa pravda vyplaví až po dlhých desaťročiach. 

Nie ste z dnešnej doby frustrovaný? Denne sa dozvedáme správy, ako netransparentne náš štát a jeho predstavitelia fungovali. 

Nie, lebo frustrácia by znamenala oslabenie, rezignáciu, odovzdanie sa osudu – bolo to tak vždy, aj to tak vždy bude. Ľudstvo sa pohybuje v kruhu alebo skôr v špirále, niektoré veci sa opakujú na inej úrovni. Mňa to však skôr povzbudzuje a inšpiruje, aby som konal a ešte viac pracoval s tým, čo môžem robiť. Nie som vyšetrovateľ ani politik, môžem sa viacej angažovať a byť poctivejší vo svojom vlastnom živote. Viac pracovať pre ľudí, viac vychovávať deti, aby z nich nevyrástli takíto gauneri, pretože aj dnešní gauneri boli kedysi nevinné deti, ktoré chodili na besedy so spisovateľmi. Viac ma to povzbudzuje, aby som začal sám od seba a skúmal sa – nemám aj ja takéto sklony? Síce mám menšie možnosti, ale keby som mal také ako oni, nezomlelo by ma to? To je otázka, ktorá ide do svedomia každého z nás. Pozerať sa na seba, či ja nekradnem, či nepodvádzam policajtov, štát na daniach, či nie som netolerantný, síce nechodím hajlovať, ale možno mám v sebe nevraživosť voči migrantom, Rómom... Myslím si, že toto je cesta, začať od seba. 

Na záver príjemnejšia téma – blížia sa sviatky a Vianoce, ako ich budete tráviť? 

Doma, ako vždy. Povedali sme si, že tento rok si nebudeme dávať darčeky, ale poruším to. Vyjde mi nová knižka. Dám ju manželke a deťom, pretože som ju dva roky písal veľmi bolestivo, moji blízki to so mnou prežívali a držali palce, aby sa tatko odomkol a pohol ďalej. A podarilo sa. Ide o druhý diel knihy Chymeros a bude našim darčekom pod stromček. 


text: Paula, foto: Paťa

Nájdete nás aj na facebooku a instagrame.

Ďalšie správy