Quantcast

Hrali pre väzňov, vojakov, Maďarov a možno aj pre vás – Divadlo pri kolkárni.

28.10.2019
Hrali pre väzňov, vojakov, Maďarov a možno aj pre vás – Divadlo pri kolkárni.

Jeden sa síce píše Suchý, no od suchárov majú títo páni veru poriadne ďaleko! Ich remeslom je humor, ktorému sa vaše bránice ubránia len ťažko. Po zhliadnutí ich predstavenia budete mať len dve túžby – vidieť ich ešte raz a spoznať ich osobne. Byť s nimi kamarát, ísť spolu na pivo alebo aspoň na kofolu. Prečo? Lebo je s nimi neuveriteľná sranda. KECY K VECI boli po rozhovore vysmiate ešte tri dni. Budúci rok bude pre handlovské Divadlo pri kolkárni jubilejný, oslávia 20 rokov svojej existencie. My sme fotili a rozprávali sa s dvomi protagonistami divadla – Braňom Čukanom a Igorom Suchým. Okrem nich sú súčasťou tvorivého zoskupenia aj Barbora Špániková a Braňov brat Martin Čukan.

Zľava: Igor a Braňo. 

Je v dnešnej dobe ťažké ľudí rozosmiať? 

Igor: Ľahké to veru nie je, ľudia sa dnes zabúdajú smiať. Mnohí ešte len ráno vstanú, už sú zamračení, nahnevaní na celý svet a svoju náladu dávajú pocítiť aj ostatným. Mám však pocit, že nám s kolegom sa ľudí rozosmiať darí. Dokonca nám raz niekto povedal, že by nás mali dávať na predpis. 

Čím to je, že sa vám to darí, talentom? 

Braňo: Inak to asi nazvať nevieme. Náš humor je adresný, smeruje na konkrétneho diváka. Musíme vedieť nájsť správnu mieru, koľko zábavy ešte môžeme ľuďom naložiť, aby sme neboli otravní, práve naopak. Keď toto skĺbime a urobíme v jednu sekundu naraz, vždy to zaberie. 

Igor: Ale stalo sa aj, že sa ľudia nebavili. Mali sme aj publiká, ktoré nemali talent. (smiech) Ale chyba nebola v nás. Hrali sme pre unudených, namyslených páprdov, ktorí žijú vo svete, kde akoby humor ani neexistoval. Takých ľudí je nám úprimne ľúto. Nemusia mať na večierku ani divadlo, ani kapelu, ani Dj-a, stačí najdrahšia whisky, cigary...

Dokáže vás takáto skúsenosť rozladiť, znechutiť?

Igor: Určite nie a počas 20-tich rokov sa to stalo asi trikrát. Oproti tomu, koľko ľudí sme rozosmiali, je to zanedbateľné číslo. Väčšinou vieme, ako na ľudí, vieme ich odhadnúť a vycítiť, čo zaberie. A taktiež nie sme od narodenia úplne normálni a vo všetkom vidíme hneď hovadinu. (smiech)

Braňo: Na jedno publikum, ktoré sa nesmialo, však spomíname so smiechom. Hrali sme na poľovníckom plese v Rožňave alebo Rimavskej Sobote, už si presne nepamätám. Hrali sme ako o život, išli naplno, no ľudia boli ako mŕtvi, ako keby pred nami sedeli sochy. Jediné na čo sa troška chytili, bola pantomíma. Po predstavení sme sa dozvedeli, že všetci hostia sú Maďari a absolútne nič nám nerozumeli. (smiech) 

Prečo vás tam organizátor vôbec zavolal?

Braňo: Nevieme, doteraz sme to nepochopili, ale bol to celkom bizarný zážitok. 

Isto máte takýchto zážitkov viac, prezraďte ešte nejaké. 

Igor: Hrali sme šnúru vo viacerých mestách pre slovenskú armádu. Na jedno predstavenie sme meškali. Vojaci sú veľmi presní a dochvíľni, takže hneď na bráne na nás veliteľ nahúkal. Museli sme potom za trest kľačať a robiť kliky. 

Ale to hádam nie.

Igor: Jasné, že nie. (smiech) Ale, že na nás nakričal, je pravda. 

Počula som, že ste hrali aj pre väzňov vo väzniciach. 

Braňo: Áno, máme aj takúto skúsenosť. Náš kamarát z Handlovej má kamaráta, ktorý pracuje ako pedagóg v ilavskej väznici. Má na starosti voľný čas a aktivity pre väzňov. Chcel im obmeniť program a oslovil nás. Potom sme išli na minišnúru po väzniciach, hrali sme v Ilave, Dubnici nad Váhom, Banskej Bystrici a Leopoldove. 

Aká to bola skúsenosť? 

Braňo: Väzni sa bavili výborne, veľa príležitosti na zábavu asi nemajú. Hrali sme v „trojkách“ – zariadeniach s maximálnym zabezpečením. Tie priestory sú hrôzostrašné, nechcel by som tam byť ani o sekundu dlhšie. 

Igor: Bolo zvláštne hrať pre chalanov, ktorí sú niekoľkonásobní vrahovia a delikventi. V Banskej Bystrici sme účinkovali aj pre väzňov, ktorí majú doživotný trest. Keď sme vychádzali na scénu, uvedomil som si, že predo mnou sedí horda dvojmetrových vyholených chlapov, ktorí nemajú problém zobrať človeka a pichnúť mu šrobovákom do krku. Samozrejme, všade okolo boli ozbrojení zamestnanci väznice a diváci – väzni mali putá. 

Braňo: Keď sme boli prvýkrát v Ilave, nehrali sme za peniaze, ale našim honorárom bola exkurzia po väznici. Človeka toto prostredie podvedome zaujíma. Ukazovali nám oddelenie doživotných trestov, kde sedí aj Mikuláš Černák. V čase našej prehliadky sa sprchoval, tak nám dovolili nazrieť do jeho cely, čo sa nepodarí nikomu okrem bacharov. 

Ako to tam vyzeralo?

Braňo: Nemal tam nič, len sardinky. (smiech)

Igor: A fotky svojej rodiny. A hodinky značky Breitling – asi jediná pamiatka na jeho minulý život. 

Poďme k príjemnejším témam. Budúci rok Divadlo pri kolkárni oslávi 20 rokov svojej existencie. Zmenil sa za tú dobu vkus divákov, čo sa humoru týka?

Braňo: Odpoviem v krátkosti – vkus divákov sa nezmenil, lebo my sme nezmenili štýl humoru. Obmieňame scénky, ale štýl si držíme 20 rokov stále rovnaký. 

Igor: Doma, v Handlovej sme si doslova vychovali divákov, ktorí sú na nás naučení. Do hier často zakomponovávame témy, ktoré sú v meste aktuálne. Ľudia nám dokonca posielajú tipy, ktoré my vždy obrátime na humor. 

Čiže máte scénku s binárnymi hodinami? 

Igor: Zatiaľ nie, ale plánujeme. (smiech)

Chystáte niečo špeciálne pre divákov pri príležitosti výročia? 

Braňo: Jasné, pripravujeme nové predstavenie a tiež novú rozprávku pre deti. Uvažujeme aj o Bále Divadla pri kolkárni. Pracujeme na tom, takže podrobnosti sami nevieme, ale určite sa ľudia skvelo zabavia.

Všetky hry si píšete sami? 

Braňo: Áno. Občas sedíme a rozprávame sa o úplne banálnej veci a zrazu sa rehoceme ako blázni. Začneme normálnou témou, no postupne sa dostaneme až niekde na psychiatriu. Nie sme úplne normálni, všetko pretavíme na srandu a zábavu. Skúšali sme hrať aj hry, ktoré napísal niekto iný, ale jednoducho to už nebolo ono.

Ste aj doma v súkromí zábavní? 

Braňo: Doma sme ako ostatní ľudia – aj zábavní, aj nervózni, aj unavení... Keď nie sme na javisku, nehráme. Aj na štipku humoru musíš vyvinúť úsilie, doma nechceš vyvíjať úsilie, chceš oddychovať. 

Igor: Keď je doma dobrá nálada a zábava, robím somarinky, ale určite nie v takej intenzite, ako keď hráme. Väčšinou ma však okolie upozorní – pán Suchý, tu nie ste na javisku, ale doma. (smiech)

Neláka vás stand-up? V posledných rokoch je veľmi populárny a na Slovensku zažíva boom. 

Braňo: Ako si povedala, fungujeme takmer 20 rokov, za tú dobu bolo veľa módnych vĺn. Nemôžeme sa chytiť každej a skákať hore dole. Máme svoj štýl humoru a držíme sa ho. Keby robíme niečo iné, nemalo by to grády. 

Igor: Plne súhlasím. My sme divadelníci a tento štýl humoru je skôr  vhodný  do krčmičiek, ako na javisko. Videl som priestory kulturáku po vystúpení jednej známej skupiny stand-upistov, vyzeralo to ako na festivale, všade samé pivo, poháre, plechovky, smrádek... Stand-up je mimo nášho záberu a ani nám nie je blízky.

Je známe, že robievate aj starejších na svadbách. Ako ste sa k tomu dostali?

Igor: Ja vďaka môjmu ocinovi, ktorý robil starejšieho dlhé roky. Najprv na svadbách hrával s kapelou, vtedy DJ-i ešte neboli. Potom presedlal z kapelníka na starejšieho. Pričuchol som k tomu aj ja, otec ma zaučil, dal mi cenné rady a odvtedy to robím. Raz mi povedal legendárnu vetu, na ktorú nikdy nezabudnem: Ak raz v živote začneš starejšovať, tak s tým ťažko skončíš. A mal naozaj pravdu. Veľakrát som hovoril, že toto je môj posledný rok svadieb, už budem uberať, ale stále sa tomu venujem naplno. Povedzme si na rovinu, človek si dokáže dobre privyrobiť a zároveň sa zdokonaľuje v práci s publikom. 

Braňo: Starejšovanie som skúsil pred 15-timi rokmi, no necítil som sa v tej polohe dobre, preto som prestal. No pred šiestimi rokmi Ičo omylom zobral na jeden dátum dve svadby. (smiech) Vtedy som mu pomohol, zaskočil za neho a odvtedy to ide. Dokonca sme starejšovali spolu ako dvojica, mladomanželia si nás zavolali oboch. 

Keď sa povie starejší, mnoho ľudí si predstaví dedinského ujca, ktorý spraví odobierku, má naučených pár vtipov, súťaží... Tento popis mi na vás moc nesedí. 

Braňo: My sme úlohu starejších poňali v modernejšom a moderátorskom štýle, samozrejme, zachovávame všetky tradície, ktoré k svadbám patria. Ale dôležitejšie ako vedieť milión vtipov, je na začiatku, v prvej hodine konkrétnych svadobčanov odhadnúť. Aká partia ľudí sa zišla, zistiť, čo sa im páči a na čo zaberajú. Toto je najťažšie z celej svadby, ale keď to zvládneme, svadba ide ako po masle. 

To znie skoro ako veda. Doteraz som si myslela, že je to skvelá práca – poviete, čo máte naučené, dobre sa najete, vypijete si a ešte vám aj domov zabalia. 

Braňo: Nesťažujeme sa, je to dobrá, no na druhej strane aj náročná robota. Človek príde unavený ako po fuške v bani. Musíme byť stále v strehu a starať sa, aby boli hostia spokojní a mali zo zábavy dobrý pocit. Nemôžu si myslieť, že sme si tam prišli sadnúť, vypiť a najesť sa. Keby to robíme takto, ľudia by nás rýchlo prestali volať. 

Časť vašej tvorby sa venuje deťom. Ako sa pracuje s detskými divákmi? 

Igor: Jeden z najkrajších darov divadla je detské publikum. Deti sú úžasnými a fantastickými divákmi. Nie je nič krajšie, ako keď ich vtiahneme do príbehu a sme v ňom spolu. Vedia fantáziu rozšíriť do neuveriteľných hraníc. Majú svoj svet a vždy nás nabijú energiou. Veľakrát sa nám stalo, že po detskom divadielku za nami prišli rodičia a povedali, že sme rozosmiali nielen deti, ale aj ich. Niekedy si musíme strážiť rekvizity, aby nezmizli, občas z nás deti trhajú kostýmy a nakukujú za scénu, čo všetko tam máme, ale to k deťom jednoducho patrí. 

Kedy ste mali naposledy voľný víkend? 

Igor: Fúú, dobrá otázka. To si ani nepamätám, asi niekedy v marci, okolo veľkonočných sviatkov. 

Chodíte radi do divadla aj v súkromí?

Igor: Áno, ale musí byť v stredu, lebo cez víkendy nemáme čas. (smiech)

text: Paula, foto: Paťa

Nájdete nás aj na facebooku a instagrame.

Ďalšie správy