Quantcast

„Na Slovensku chýba dopyt po muzike,“ konštatuje hudobník Jozef Bobula.

14.10.2019
„Na Slovensku chýba dopyt po muzike,“ konštatuje hudobník Jozef Bobula.

Splnený americký sen. Do týchto troch slov môžeme zhrnúť životný príbeh prievidzského rodáka Jozefa Bobulu. Pred 20-timi rokmi s basgitarou na pleci odišiel hrať na festival do Spojených štátov amerických. Spiatočnú letenku domov však nevyužil. Zostal v USA, kde sa mu naskytla príležitosť, na ktorú čakal. Jeho talent a láska k hudbe mu otvorili tie správne dvere. Vyštudoval dve vysoké školy s hudobným zameraním. Dnes sa živí hraním a vyučovaním hudby. Svoj americký sen žije v meste hazardu, v Las Vegas. Do Prievidze sa vracia pravidelne a nevylučuje, že sa sem raz opäť vráti žiť. Viac v rozhovore. 

Kde ste doma, na Slovensku alebo v USA?

O tri roky budem možno doma v USA. Vtedy budem môcť povedať, že som polovicu života prežil v štátoch a polovicu na Slovensku. Uvidíme...

Vráťme sa na začiatok, prečo ste vlastne do štátov odišli? 

Nemecké partnerské mesto Prievidze – Ibbenbüren od konca 80-tych rokov organizovalo každoročne hudobné podujatie Pink Jazz Festival. V rokoch ´96 až ´99 som mal možnosť, spolu s pár hudobníkmi, na ňom naše mesto reprezentovať. V tom čase už Nemecko malo partnerstvo s mestami v Amerike. S nimi robili tento festival na striedačku – jeden rok sa konal v Ibbenbürene, druhý v USA. V rokoch 1997 a 1999 sa festival organizoval v Spojených štátoch. Obe strany, USA aj Nemecko, sa dohodli a dali príležitosť aj nám, dvom Slovákom ísť tam reprezentovať Prievidzu. V roku ´99 sa mi tam podarilo zostať a odvtedy som v Amerike.

Čítala som, že ste mali kúpenú spiatočnú letenku, ale nenastúpili ste do lietadla. 

Neplánoval som zostať. Snívať som sníval, ale že by som plánoval zostať, to nemôžem povedať. Počas festivalu som všetky peniaze, ktoré som mal na tri týždne, minul. Počas predchádzajúcich ročníkov festivalu som sa pokúšal zistiť, čo treba na to, aby som mohol v USA študovať hudbu. Profesori, s ktorými som sa na festivale spoznal, mi ponúkali štipendium a možnosť študovať na univerzite. Vždy to však stroskotalo na praktickom probléme – nemal by som kde počas štúdia bývať. V roku 1999, v predvečer môjho odchodu domov, počas záverečného koncertu, som sa stretol s jedným párom, ktorý ten problém vyriešil a ponúkol mi strechu nad hlavou. 

Len tak sa zrazu zjavili ľudia, ktorí vám ponúkli ubytovanie?

Poznali ma z prechádzajúcich ročníkov Pink Jazz Festivalu. Bol to mladý pár v mojom veku. Páčilo sa im, že mám snahu zostať a študovať. Keď sa dozvedeli, že problém je „len“ v ubytovaní, povedali, nech zostanem u nich a časom to vyriešime. A aj tak bolo, po ani nie roku som sa odsťahoval a niekoľko rokov žil na školskom internáte, neskôr v podnájme. 

Asi vo vás videli umelecký potenciál. 

Medzi jednotlivými ročníkmi som stále cvičil a cvičil, zlepšoval sa. Profesori z festivalu, nadaní hudobníci, každým rokom videli môj progres. Nemal som podmienky, tak mi ich vytvorili. Celé to do seba šťastne zapadlo. Keď sa naskytla príležitosť, bol som pripravený a chopil som sa jej. V iných krajinách, keď má človek záujem o hudbu, ide ju študovať. No na Slovensku v tej dobe na to neboli podmienky, o jazzovej muzike a elektrickej basgitare ani nehovorím. 

Ako zareagovali vaši rodičia? 

Volal som mamine, nech ma nečaká, že zostávam v Amerike. Neverila mi. Až kým k nám domov neprišiel spoluhráč Martin Oulehle, s ktorým som v USA bol a nedal jej všetky moje veci – videokameru s páskami, čo sme natočili, darčeky, ktoré som rodine kúpil. Mne tam zostalo len pár peňazí, letné oblečenie a basgitara. 

Čo vám potom povedala?

Fandila mi, ale samozrejme sa aj o mňa bála, ako každá mama. 

Vy ste sa nebáli? 

Čoho myslíte?

Sám v cudzej krajine, bez peňazí…

Toho asi nie. Najviac som sa bál zlyhania, že sa budem musieť vrátiť domov a všetkým budem na posmech. To ma tlačilo dopredu a bolo dôležitejšie ako strach z cudzieho sveta. Preto som sa veľmi snažil a pracoval na sebe. 

Zo dňa na deň ste zostali odkázaný len sám na seba. 

To je pravda. Musel som sa naučiť byť zodpovedný, myslieť na budúcnosť. Na Slovensku som nemal de facto žiadne povinnosti. Mal som 23 rokov, bol som na podpore, dúfajúci, že niekto zamestná mladého automechanika bez skúsenosti, čo bolo bez šance. Jediné, čo ma trápilo bolo, ako prečkať do piatku, aby som mohol ísť s kamarátmi do Kazačku. (smiech). Práve v tomto období som cvičil na basgitare osem – deväť hodín denne. Učil som sa všetko, čo sa okolo hudby naučiť dalo. Z inzertného časopisu Avízo som si kúpil rôznu literatúru zaoberajúcu sa basgitarou a jednu za druhou som študoval. 

Koľkokrát ste počas svojej americkej cesty „padli na hubu“?

Nespomínam si na nič také. Určite moja cesta nebola jednoduchá a bolo veľa prekážok, ale vyslovene pád na hubu som našťastie nezažil. I keď nič nešlo po masle, nič mi z neba nespadlo. Každý deň ma čakala prekážka, ktorá bola navyše v cudzom jazyku.

Nevedeli ste po anglicky? 

Nie, absolútne nič. (smiech). Prvý rok mojich štúdií v USA som sa sedem hodín denne učil angličtinu. Keď cudzinec chce nastúpiť na univerzitu v USA, musí najprv spraviť test TOEFL – test of English as a foreign langauage. Na prvý som išiel po troch týždňoch v USA, len skúsiť. Nemal som ani šajnu, ani šancu, bolo to, ako keby čítam čínštinu. Dokonca som nevedel ani počítač zapnúť. Už vtedy tam mali všetko elektronické, no my sme doma počítač nemali, nevedel som s ním robiť, kukal som ako puk. Potom som naozaj poctivo študoval, v škole som chodil do Intensive English Program a po desiatich mesiacoch som testy spravil. Štandardná doba štúdia na úspešné zvládnutie TOEFL testu sú však tri roky. Strašne som sa snažil, bál som sa zlyhania a toho, že by som sa vrátil domov s dlhým nosom a ľudia by sa mi smiali.

Vždy ste sa venovali výhradne jazzu? 

Ako teenager som bol veľký metalista. Lenže po veľmi krátkej dobe som zistil, že basgitara v metalovej muzike nie je moc náročná a prenikavá. Pomaličky som prešiel na rockovú muziku a neskôr na jazz. V jazze je basa rovnocenný, niekedy dokonca sólový nástroj a lepšie sa s ňou v jazze komunikuje.

Je váš život splnením amerického sna?

Keď človek tvrdo na sebe pracuje, v Amerike je možné všetko, pretože sú tam vytvorené podmienky, ktoré v iných krajinách nie sú vôbec, alebo sú na horšej úrovni. Samozrejme, nie je to férové, ale každý z nás má na výber. Napríklad: keby som hrával po kluboch v Prievidzi, ocenili by ľudia kvalitnú živú muziku tým, že by boli ochotní za ňu aj zaplatiť? Zaplatili by vstupné alebo by si radšej dali tri pivá? Odpoveď poznáte. V Amerike si radšej dajú jedno pivo a zároveň si vypočujú a podporia živú muziku. 

Čím si myslíte, že to je u nás takto?

Na Slovensku chýba dopyt po muzike. 

Ale prečo sú ľudia takí? 

Neviem. Nepoznám odpoveď na túto otázku. Ale vždy to tak bolo.  

Zamýšľate sa niekedy nad tým, či by ste sa živili hudbou, keby zostanete na Slovensku?

Určite by som hrával, veď hudba je môj život. Ale výhradne len hudbou by som sa nevedel uživiť, musel by som žiť veľmi skromne, možno až podpriemerne. Zrejme by som mal aj normálnu robotu, možno by som bol automechanik a hudbu robil ako hobby, nie ako povolanie. Je zbytočné nad tým dnes špekulovať. 

Toto je hlavný dôvod, prečo ste sa nakoniec rozhodli v USA zostať?

Hlavný dôvod je ten, že som nechcel zvyšok života v hlave nosiť otázku – čo by bolo, keby som to vtedy v 1999 všetko riskol a odišiel...

Skúste zhrnúť posledných 20 rokov vášho života do jednej vety. 

(Dlhšie rozmýšľanie) Vďačný za šancu, ktorá sa mi naskytla a ktorú by som odporučil využiť každému, kto je smelý a trošku naivný. 

Naivný v akom slova zmysle? 

Keby som mal túto cestu absolvovať dnes, keď viem, čo všetko je za tým, koľko driny a prekážok, neviem, či by som do toho išiel ešte raz. Túžba a naivita mi pomohla splniť si sen. 

Dnes ste určite za túto naivitu vďačný. 

Určite áno. Keď počujem iných ľudí, hudobníkov, sťažovať sa na hento a tamto, vždy im hovorím: v živote sú oveľa, oveľa horšie veci, ako stáť s gitarou na pódiu a hrať dobrú muziku pre ľudí. A sú milióny ľudí, vôbec nezveličujem, milióny ľudí, ktorí by urobili všetko preto, aby tam stáli miesto tých, ktorí sa sťažujú. Na všetko sa pozerám týmto pohľadom. Som nesmierne vďačný za to, kde som a čo mám.

Hneď ako ste prišli do USA, živili ste sa hudbou?

Ako študent zo zahraničia som mal študentské víza a legálne som pracovať nemohol. Systém je v štátoch nastavený tak, že pokiaľ ste študent, študujete, vzdelávate sa a keď školu ukončíte, potom príde šanca a  možnosť pracovať bez obmedzenia. Imigračný systém ponúkne absolventovi za úspešné ukončenie školy pracovné víza na jeden rok ako bonus. Na študentských vízach som bol osem rokov, keďže som vyštudoval dve univerzity – Texas Wesleyan University vo Fort Worth TX a University of Texas v Arlingtone TX. Neskôr som študentské víza zmenil na Zelenú Kartu.

Väčšina z nás, ak aj bola v Amerike, tak len na dovolenke alebo stáži, vy tam žijete dve desaťročia, aký je tam život? Taký každodenný, obyčajný. 

Vegas je rovnaké mesto ako každé iné na svete. Má svoje problémy, obyvateľov, školy, inštitúcie...  Plus má centrum, kde chodia milióny turistov z celého sveta. Priamo v centre pracujem, hrávam, ale vo voľnom čase tam nechodím vôbec. 

Keď v USA poviete, že ste zo Slovenska, vedia, kde sa náš štát vôbec nachádza?

Absolútne nevedia. Zo začiatku som nad tým krútil nosom, že ich nezaujíma nič iné ako Amerika. Dnes už sa nerozčuľujem. Štáty sú samé o sebe obrovská krajina. Niektorí ľudia, ktorí sú vzdelanejší a cestujú, evidujú Slovensko ako európsky štát. Je ich však málo. Väčšina si nás mýli so Slovinskom alebo nás berie ako súčasť Ruska. 

Čo vám v Amerike zo Slovenska najviac chýba?

Nedávno som si uvedomil, ako mi chýbajú slovenské kamarátstva. V Amerike majú vzťahy úplne iný rozmer. Mám samozrejme aj tam kamarátov, ale chodíme sa navštevovať? Nie. Mám kamarátov, s ktorými spolu hrávame už cez desať rokov, ale nikdy som u nich doma nebol. Ani neviem, kde bývajú. V Amerike nie je možné mať pevné kamarátstva ako u nás, vzťahy medzi ľuďmi sú tam úplne iné. 

Čo hovoríte na aktuálnu politickú situáciu v USA? Mám na mysli názory prezidenta Donalda Trumpa, ktoré sú proti migrantom. 

Čo vám poviem, Amerika ide dole vodou a celý svet sa z toho smeje a zabáva sa na tom.

Nesmejem sa. Veď my to tu tiež nemáme ružové. 

Všetko je otázka vzdelania národa. Keď národ nie je veľmi vzdelaný, vždy bude sympatizovať s niekým jednoduchým, kto si pustí hubu na špacír. Keby boli obyvatelia zbehlejší, viac rozumeli veciam, boli by aj veci lepšie. 

Zostanete žiť natrvalo v USA alebo je možné, že sa vrátite na Slovensko?

Možno sa vrátim. Nemám nič proti Slovensku, mám to tu rád, každý rok prídem na niekoľko dní. Moja manželka, ktorá je Američanka, by sem hneď prišla. Keby je na nej, možno tu bývame už aj desať rokov. Len ja ako hudobník by som nenašiel také uplatnenie ako v Amerike. Možno na Slovensko prídeme žiť na dôchodok a nebudeme musieť robiť nič, ale to ešte chvíľu potrvá. (smiech)


text: Paula, foto: Paťa

Nájdete nás aj na facebooku a instagrame.

Ďalšie správy