Quantcast

„Najnáročnejšie je zdvihnúť zadok a vykročiť vpred.“ Hovorí Mário Šmýkal z talkshow Také zo života.

18.11.2019
„Najnáročnejšie je zdvihnúť zadok a vykročiť vpred.“ Hovorí Mário Šmýkal z talkshow Také zo života.

Robiť rozhovor s človekom, ktorý sa živí robením rozhovorov, to je teda výzva! Stokrát preškrtané otázky pre neho a stokrát vyslovená otázka pre nás – bolo nám to vôbec treba?! Obavy sa však rozplynuli po pár minútovej konverzácii. Mário Šmýkal je absolútne pohodový chalan, ide z neho pokoj, záujem a prehľad. Má mnoho aktivít – stojí za úspešnou talkshow Také zo života, píše pre denník SME, jeho hlas počuť z Beta rádia. Vo voľnom čase nevylihuje, je aktívnym športovcom – venuje sa behu. Je držiteľom ocenenia Ligy za duševné zdravie za prínos v oblasti duševného zdravia. Mohli by sme o ňom písať ešte veľa informácií, ale načo KECY? Poďme rovno K VECI:

Minulý štvrtok si úspešne odštartoval štvrtú sezónu talkshow Také zo života. Keď hovorím úspešne, mám na mysli aj kvalitu podujatia a aj to, že opäť bolo plno. Ako sa stane, že neznámy chlapík začne vypredávať 500 miestnu sálu?

Netuším, fakt neviem. Ale veľmi sa teším a je úžasné, že na veľkosť Prievidze sa nám dlhodobo a pravidelne darí sálu vypredať. Snažím sa talkshow robiť najlepšie, ako viem a zároveň najobyčajnejšie, ako sa dá. Možno sa ľuďom páči koncept, ktorý nie je naškrobený a prvoplánový. Nehľadám brepty a top zážitky, ktoré hosť povedal v každej televíznej relácii. Síce to funguje a ľudia sa bavia, ale som toho názoru, že keď diváci zaplatia vstupné, nech sa dozvedia niečo nové, nie to, čo počuli už trikrát v televízii a čítali dvakrát v bulvári. Naopak v hosťoch hľadám obyčajnosť, normálnosť, snažím sa ich ukázať v uvoľnenej polohe. Zrejme toto si ľudia obľúbili a preto na talkshow chodia. Zároveň treba povedať, že sály vypredávajú silné mená. Nechodí 500 ľudí na mňa. (smiech) No boli už aj také talkshow a stále môžu byť, ktoré sme nevypredali. Z doteraz trinástich však takých bola menej ako polovica.

Podľa čoho si vyberáš regionálnych hostí?

Pozývam hostí, ktorí dosiahli niečo významné, napríklad Eliška Hrbíková, ktorá dlhodobo a veľmi úspešne vedie detský Folklórny súbor Malý Vtáčnik. Zároveň rád predstavujem ľudí, ktorí sa venujú niečomu obyčajnému, čo je súčasťou života každého z nás. Napríklad na ostatnej talkshow bol autobusár Jozef Fábry, ktorý svoju profesiu ľuďom približuje cez Instagram. Do budúcna by som chcel v šou predstaviť aj profesie ako pokladníčka, upratovačka a potvrdenú mám aj nevidiacu masérku. Každý Prievidžan a Prievidžanka sú niečím zaujímaví, čiže mohol by som žiť aj štvrtý život a stále by bolo koho pozývať.

Na ktorého hosťa spomínaš najradšej? 

Určite ich je viac a nie len jeden. Mám veľmi rád rozhovor s Benom Turnenom, Angličanom, ktorý vie po slovensky v rámci dohovorenia sa. Schválne som mu počas rozhovoru nepomáhal a netlmočil, čiže občas nevedel, na čo sa ho pýtam, ale práve to bolo pre divákov zábavné. Nesmiali sa prvoplánovo na jeho slovenčine, ale na malých nedorozumeniach, ktoré v rámci konverzácie vznikali. Veľmi milá skúsenosť bol aj rozhovor s kňazom Matejom Trizuliakom, ktorý sa venuje rozvedeným katolíkom. Vábič jeleňov Milan Sarvaš zas bol neriadená strela a naozaj som sa zapotil, aby som pri ňom aspoň niečo povedal. Išiel si svoje, ale napriek tomu to bola pre mňa skvelá skúsenosť. Okrem Prievidze sme talkshow robili aj v Bratislave, Trnave, Trenčíne, Banskej Bystrici a v Humennom a práve v Trenčíne som mal hosťa primára gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia Petra Kaščáka. Opäť sme nešli po povrchu a nerozoberali priamo pôrod a operácie, akoby niekto čakal. Naopak uvoľnene sme sa bavili o nálade na operačnej sále, o súdržnosti tímu, ale aj o hudbe, ktorú počas zákrokov počúvajú. Bol to rozhovor, aký by som si ani sám nepredstavil. Občas nechápem, kde sa vo mne berú niektoré otázky. (smiech)

Prekvapil ťa niekedy hosť, či už odpoveďou alebo správaním tak, že si stratil reč? 

Z jednej hostky som bol zaskočený. Vôbec som netušil, ako myslí to, čo hovorí, či vážne alebo ide o úspešne a inteligentne zaobalený žart. Nevedel som sa ničoho chytiť, skúšal som aj jednoduché, aj komplikované otázky a vždy mi odpovedala spôsobom, ktorý ma len viac zmiatol. 

O koho išlo? 

Bola ňou spisovateľka Vanda Rozenbergová. Avšak možno ju mám kvôli priebehu rozhovoru o to radšej, lebo tajomnosť ma v istom zmysle priťahuje. A keď je tajomná spisovateľka a tým aj jej tvorba, má u mňa vyhrané.

Čo cítiš, keď rozhovor nevyjde podľa tvojich predstáv?

Asi vždy skončí inak, ako som si predstavoval. (smiech) Každý rozhovor si v sebe spätne analyzujem a hovorím si, čo som sa ešte mohol spýtať a čo naopak nemusel. Boli asi dve alebo tri talkshow, po ktorých som nezaspal. Preležal som a prerozmýšľal celú noc. Nie je však mojou snahou nájsť kľúčovú odpoveď, skôr ide o môj posun a celkové vyzretie. Posúvam sa každým jedným večerom, no akosi rýchlejšie to ide odvtedy, ako moderujem v Beta rádiu. Odvtedy si hovorím, že najhodnotnejšie slovo je to, ktoré nevyslovíš. Svet je príliš hlučný. Beta rádio ma učí nemať na všetko odpovede a vážiť si ticho. Pauzy a tiché miesta majú svoj význam, platí to v bežnom živote aj pri moderovaní a talkshow. 

Čo si sa naučil od prvej sezóny doteraz?

Určite lepšie artikulovať, mať lepší prejav a viac vnímať hosťa. Viac mu veriť a veriť aj sebe. V začiatkoch som si robil dôkladný rešerš a poctivo som mal vymyslenú väčšinu otázok, vytvoril som si v hlave scenár, ako bude rozhovor vyzerať. Bola to taká začiatočnícka záchrana, no postupne som si začal na sebe všímať, že to vlastne nevyužívam a vnímam hosťa v danom čase. Dnes už mám skôr okruhy, ktorým sa chcem venovať, ale aj tak nejdem úplne podľa nich. O mnoho viac improvizujem a nechám sa viesť danou situáciou a človekom. V žurnalistike to v prípade niektorých typov rozhovorov robím už dlho, ale v prípade talkshow som  na to ešte nemal odvahu, že mám pripravenú len prvú otázku. 

Poďme k tvojej novinárskej, reportérskej práci. Ako si sa k nej dostal?

Písal som jednorazové články o športe a kultúre v Prievidzi. Teda písal, neviem, či to môžem písaním vôbec nazvať. Nevedel som poriadne, ako to robiť, dosť som experimentoval. Poslal som článok do Prieboja a tešil sa, keď ho vydali a bolo pod ním moje meno. (smiech) Na strednej sme spolu s kamarátmi Maťom Špeťkom a Maťom Ďurčenkom založili internetový časopis áno! magazín pre mladých a mesačne sme vyprodukovali okolo 15 článkov na jednu tému. Od tejto doby píšem pravidelne, plus-mínus desať rokov. 

Predpokladám, že po strednej ťa zavialo na žurnalistiku. 

Dával som si prihlášky na tento odbor, ale nie na Slovensku, pretože u nás sa dá študovať len žurnalistika. Chcel som ísť do Brna, kde sa novinárčina kombinuje buď so sociológiou, psychológiou, európskymi štúdiami... Samotné písanie ti je prd platné, musíš ovládať aj nejakú profesiu. Veľa dobrých novinárov je z prostredia práva, ekonómie, či sociológie. Majú naštudovanú problematiku a vedia sa v téme a kauzách lepšie orientovať. Preto som chcel ísť do Brna, no nevzali ma, takže som sa po strednej úspešne dostal len na úrad práce. (smiech) Rok som prispieval do športovej sekcie Nového času, potom ma to prestalo baviť a odišiel som do Bratislavy. 

Tam si hneď išiel pracovať do denníka SME?

Nie. Na pracovnom portáli som našiel voľnú pozíciu komunitný manažér sociálnej siete Modrý koník. Boli to pre mňa samé cudzie slová, nevedel som, čo je Modrý koník, ani čo komunitný manažér robí. No ponúkali skvelé lákadlo –  firemného kuchára, ktorý zamestnancom každý deň varil predjedlo, hlavné jedlo a dezert. Navyše mal skúsenosti z michelinovských reštaurácií, pôsobil v Londýne, Viedni, Mníchove. Povedal som si: ty kokos, to je skvelé, nemusím chodiť na menučka, v práci mi navaria. Podal som si prihlášku, vybrali ma a strávil som tam tri a pol roka. 

Ten kuchár bol zamestnanecký benefit? 

Áno, tá firma sa situovala do pozície „dream job“, inšpirovala sa veľkými spoločnosťami v Amerike. Mali sme k dispozícii posilku, klavír a podobné somariny, ktoré nikto nevyužíval, ale kuchára mali všetci radi. (smiech)

Portál Modrý koník vyvoláva všelijaké, nie vždy pozitívne reakcie.

Negatívne vnímanie je spôsobené verejnými fórami, kde je totálna žumpa a vedia to aj prevádzkovatelia stránky, aj používatelia, aj nezaregistrovaní návštevníci. Lenže stránka má ešte väčšiu časť, ktorá je zamknutá a prístupná len registrovaným používateľom. Tam vedia reálne  pomôcť, keď má dieťa problém. Pochopiteľne, že sú aj ľudia, ktorí  uveria, že dieťa má rakovinu, pritom má len zaslzené oko, ale aj bez  Modrého koníka by takíto hlupáci existovali. 

Poďme späť k novinám. Keď poviem slovo novinár, reportér väčšina ľudí si predstaví človeka, ktorý chodí na tlačovky a naháňa politikov...

Denníkového novinára, ktorý pokrýva denné spravodajstvo a udalosti, som nikdy nerobil. Zároveň si treba ujasniť, že od presťahovania sa do Prievidze novinárom nie som. Záleží mi na tom, lebo dnes už slovo novinár akoby prestalo mať váhu a kadejaký anonym na Hlavných správach sa búcha do hrude, aký on je novinár. Aktuálne som autorom obsahového štúdia denníka SME a píšem články pre klientov, stále sa však venujem prevažne nadčasovým témam, o ktorých ani nevieš, že chceš čítať, kým si o nich neprečítaš. Možno takú tému ani neeviduješ, kým ju nezbadáš a nezačneš sa o ňu zaujímať. 

Témy, ktorým sa venuješ sú dosť náročné. Písal si o ľuďoch, ktorí sa liečia na psychiatrii, o dvojnásobnom vrahovi, o človeku, ktorý sa trikrát neúspešne pokúsil o samovraždu, o nevyliečiteľne chorých deťoch. Spomenieš si na nejaký zážitok, ktorý ti z týchto stretnutí zostal v pamäti? 

Úha, počkaj, počkaj, nemám úplne najlepšiu pamäť. Vždy sa snažím čerpať z danej chvíle čo najviac, nerozmýšľam vtedy, čo budem robiť večer a čo som robil včera. Som odovzdaný pre prítomný okamih a preto neviem z fleku povedať štyri zážitky.

Stačí jeden. Skúsme takto: Keď budem na dôchodku, budem mojím vnúčatám rozprávať, že...

Väčšinou spracovávam vážnejšie témy, nie som si istý, či by o nich chceli moje vnúčatá počúvať. (smiech) Napríklad stretával som sa so spomínaným pánom, ktorý sa trikrát pokúsil o samovraždu. Musel som k nemu pristupovať veľmi opatrne. Zaujímal som sa o jeho život, prenikal do jeho zážitkov, jaziev na duši, ktoré spôsobili skraty a pokusy o samovraždu. Musel som byť veľmi opatrný a hovoriť s ním tak, aby náš rozhovor neotvoril rany a nepokúsil sa o samovraždu aj po štvrtý raz.

Žije ten pán?

Áno.

Ako sa dokážeš dostať týmto ľuďom pod kožu, aby tebe, pre nich cudziemu človeku, rozprávali o svojom nešťastí, trápení a zlyhaniach? Navyše s vedomím, že ich príbeh budú čítať tisícky ďalších ľudí. 

Sám presne neviem, ale myslím si, že ide o – ako to nazvať – obyčajnosť? Nič si o ľuďoch dopredu nemyslím, ani v dobrom, ani v zlom. Prídem za nimi, ako keby som sa dnes narodil, bez akýchkoľvek predsudkov a posudzovaní. Pre nich je to asi príjemné a možno aj nové. Napríklad pánovi, ktorého som spomínal v predchádzajúcej odpovedi, som položil otázku – ako ti môžem pomôcť? Vyhŕkli mu slzy, napriek tomu, že sa trikrát pokúsil o samovraždu, toto sa ho nikto nikdy nespýtal. A potom ide aj o pozornosť, ktorú danému človeku venujem. Keď mi bude počas rozhovoru zvoniť mobil, nezdvihnem. Keď vedľa udrie blesk a zlomí strom, nevšimnem si to, obrazne povedané. 

Stalo sa, že ťa niekto odmietol, nechcel sa zhovárať? 

Určite áno, ale skôr išlo o čiastkových respondentov pre nejaký väčší článok. Ľudia s ťažšími životnými príbehmi a hostia, ktorých som volal do talkshow, vždy súhlasili. Zavolám im alebo napíšem s dostatočným presvedčením – vybral som si vás, ideme sa rozprávať, inú možnosť nemáte. (smiech) Nediktujem im to, ale ani nepoužívam zlomené prosby – bolo by fajn, keby náhodou ste si na mňa našli čas, keby sme sa teoreticky vedeli stretnúť, keby aspoň na päť minúť sa môžeme porozprávať... Ku každému sa dá dostať, stačí ľudskosť, pokojný hlas, trochu vtipu a pokora, aj keď mám pocit, že dnes už človeku stačí použiť na sociálnych sieťach hashtag pokora a automaticky si myslí, že je pokorný. Druhou vecou je nebrať danú osobu príliš vážne a nebyť z nej príliš priposratý. 

Prečo si sa vrátil z Bratislavy späť na hornú Nitru? Trend je skôr iný, ľudia z regiónov mieria do väčších miest a zahraničia. 

Mám opačný pocit. Myslím, že ľudia sa vracajú späť do regiónov, dokonca aj zo zahraničia. Konkrétne ja som chcel o niečo pomalší a menej súťaživý život. Spustilo to zranenie zo septembra 2017, kedy som sa s otrasom mozgu, krvácaním do mozgu a s lebkou puknutou na dvoch miestach ocitol v martinskej nemocnici. Prežil som a lekári ma za týždeň dali do poriadku, za čo im patrí moja obrovská vďaka. Zrazu som sa však ocitol späť v bežnom živote s vedomosťou, že ho žijem druhýkrát, že som mohol zomrieť. Postupne som spomaľoval a trvalo mi rok, kým som sa presťahoval do Prievidze. Prispela tomu návšteva Londýna, kde som si všimol, že tempo a štýl ľudí sú extrémne rýchle a musia mať dve práce, aby zaplatili jeden nájom. Naopak počas návštevy brata, ktorý aktuálne pracuje v Číne, som odpozoroval, že ľudia žijú viac pre daný okamih. Keď som sa potom vrátil naspäť do Bratislavy, uvedomil som si, že je rýchla aj tá a že sa nechcem celý život za niečím pachčiť a naháňať. 

Neoľutoval si?

Nie, čím ďalej tým viac mi Prievidza vyhovuje. Stále však nevylučujem, že sa raz do Bratislavy vrátim. Teraz je mi dobre v Prievidzi, akurát je trochu škoda, že tu nie je dostatok ľudí, ktorí sa snažia niečo robiť. Určite by bolo krajšie, keby mala Prievidza viac aktívnych a iniciatívnych ľudí, to je jediné, čo mi v nej chýba. 

Možno ich týmito slovami inšpiruješ, nakopneš. 

To by bolo skvelé. Ľudia sú šikovní, len si málo veria a majú príliš ťažké zadky. Vo všetkom je najnáročnejšie zdvihnúť zadok a vykročiť vpred. Či už smerom k novej partnerke, k podaniu výpovede či odsťahovaniu sa z hlavného mesta.


text: Paula, foto: Paťa

Nájdete nás aj na facebooku a instagrame.

Ďalšie správy