Podnikatelia Kobesovci návrat domov z USA neľutujú: „Rozvíjať talent a biznis sa dá aj na Slovensku.“
Toto je príbeh dvoch obyčajných chalanov z Čerenian, dvojičiek Rada a Stana Kobesových, majiteľov úspešného podniku Kobes Holding. Venujú sa strojárskej výrobe, montážnym a výrobným projektom v zahraničí a prevádzkujú zváračskú školu. Kobesovci v sebe podnikateľského ducha objavili už v mladom veku. Dnes spolupracujú s firmami, ktoré vyrábali nosné konštrukcie na najvyššiu budovu sveta Burj Khalifa v Dubaji. Pôsobia najmä v Nemecku, ale aj v Rakúsku, USA, či ďalekej Kolumbii. Na vrchol sa dostali aj napriek tomu, že v škole nepatrili medzi jednotkárov. Alebo práve vďaka tomu? Dozviete sa v nasledujúcich riadkoch.
Dnes sedíme vo vašej firme, ktorú ste vybudovali, máte know-how, ktoré posúvate na školeniach ďalej. Dávate prácu ľudom v okrese Prievidza a ďalšie desiatky zamestnancov máte v zahraničí. Ako sa z dvoch chalanov z malej obce, ktorí pochádzajú zo šiestich súrodencov a zo skromných pomerov, stali úspešní manažéri, majitelia prosperujúcej firmy a finalisti prestížnej súťaže EY Podnikateľ roka?
Stano: Všetko sme budovali spontánne a postupne. Chodili sme na strojársku strednú školu. Po nej sme dostali príležitosť pracovať v slovenských firmách. Neskôr nás zlákalo zahraničie, pôsobili sme ako zvárači v Spojených štátoch amerických. Po návrate sme okúsili európsky trh – Nemecko, Rakúsko, Švajčiarsko, Holandsko. Pracovali sme ako jednotlivci, firmy s nami boli spokojné. Postupne sme začali zostavovať kolektívy, riadili sme skupiny 30 – 40 ľudí. Časom vznikla seriózna firma s montážno-výrobným zameraním a neskôr zváračská škola – naša srdcovka a splnený sen. Vďaka nej posúvame vedomosti a znalosti novej generácii zváračov.
Rado: V Amerike sme načerpali ohromné skúsenosti a zlepšili sa v čítaní výkresovej dokumentácie. Tiež sme sa naučili jazyk, čo je alfa a omega, keď chce niekto pôsobiť v zahraničí. Po návrate sme sa stali samostatnými a pracovali zväčša pre nemeckých zákazníkov. Boli s nami veľmi spokojní, postupne sme priberali ďalších pracovníkov, ktorých sme zaučili podľa seba. Začalo sa to lámať, už to nebolo udržateľné, klientov bolo stále viac a viac. Tak prišla myšlienka založiť firmu a zamestnať ďalších ľudí.
Ešte pred rozhovorom sme sa rozprávali, že podnikateľského ducha ste mali už v detstve, keď ste na základnej škole predávali pogy. Pre mladších čitateľov vysvetlím, že išlo o veľmi populárny fenomén v 90. rokoch. Pogy boli kartónové viečka s rôznymi farebnými obrázkami, s ktorými sa hrali hry a decká ich zbierali.
Rado: Je to úsmevná príhoda, de facto náš prvý kšeft a biznis. V 90. rokoch všetci hrávali pogy, neboli sme výnimka a mali sme ich veľa. Kamarát nášho kamaráta ich od nás odkúpil za peniaze, ktoré si vykúpal na Veľkú noc. (smiech) Predali sme ich za 5000 slovenských korún. Prišli sme domov s fialovými bankovkami, mama si myslela, že sme ich niekde ukradli.
Stano: Hneď sme vedeli, kde ich použijeme. Pochádzame zo skromných pomerov, nemohli sme si dovoliť chodiť na školské výlety. V tomto období škola organizovala školu v prírode, zafinancovali sme si ju sami z peňazí z pogov. Bola to jediná škola v prírode, na ktorej sme kedy boli. Dodnes si pamätám, že sme bývali na chate Smrekovica. Za jedného sme zaplatili 2200 korún, takže nám zostalo aj vreckové.
Nemáte niekedy také momenty, že sa spýtate jeden druhého: „Brácho, nesníva sa mi toto celé? Veď sme nemohli ísť ani na školský výlet a teraz vlastníme miliónovú firmu?“
Rado: (smiech) Nie sme príliš pôžitkári, málokedy oslavujeme úspechy. Možnože je to chyba, na ktorej musíme zapracovať. Niekto, keď dosiahne míľnik, podpíše dobrý kontrakt, otvorí si s kamarátmi fľašu prosecca a oslavuje. My stále chodíme do práce, makáme ďalej, občas fungujeme ako stroje.
Stano: Napríklad aj na galaprograme spomínanej súťaže EY Podnikateľ roka sme neboli príliš dlho. Odišli sme ako prví, niektorí zostali popíjať na bare do štvrtej rána. Popritom išlo o perfektnú akciu, na ktorej sme sa cítili dobre. No bol štvrtok alebo streda, nezvyčajný deň na párty a na druhý deň sme mali od rána povinnosti. Dokonca ani diplom sme si nestihli prevziať, zastavili sme sa poň dodatočne. Určite súhlasím s bratom, že to občas preháňame. Musíme sa zlepšiť, všímať si pekné veci a užiť si pekné momenty, apelujú na to aj naše priateľky. (smiech)
Pristavme sa ešte pri vašom pôsobení v Amerike. Bola to vaša prvá zahraničná cesta?
Stano: V tej dobe sme absolútne nemali žiadne skúsenosti so zahraničím, nikdy predtým sme neleteli lietadlom a zrazu prišla Amerika. Išli sme štyrmi letmi: z Viedne do Paríža, z Paríža do Pittsburghu, odtiaľ do Atlanty a z Atlanty do Ashevillu. Bola to sranda, aj obrovská skúsenosť. Pracovali sme v Asheville v Severnej Karolíne, kde budovali nový pivovar a my sme zvárali potrubné trasy.
Keď ste uvažovali nad založením firmy, neodhováralo vás okolie, neprichádzali rady typu: nevyskakujte, nevymýšľajte? Typické opatrné zmýšľanie: lepší vrabec v hrsti ako holub na streche.
Rado: Rodičia nás odhovárali, mali strach, ale nemysleli to zle. Hovorili: nebláznite, dostanete sa do problémov, zostaňte tam, kde ste, veď máte dobrú prácu, aj dobrý plat. Myslím, že Slovensko je v tejto oblasti trochu pozadu. Málo sa podporuje podnikateľské a startupové prostredie. Nevedieme mladých ľudí k tomu, aby svoje myšlienky a dobré nápady premenili v realitu. Ľudia sú skeptickí, nechcú opustiť komfortnú zónu.
Stano: Každý človek, ktorý ide podnikať, jednoznačne musí byť do určitej miery naivný a neznalý. Nesmie poznať všetky úskalia, ktoré ho čakajú. Zvykne sa hovoriť, že jednotkári pracujú pre trojkárov. Ani my sme neboli tip top vzoroví študenti. Jednotkár si veľakrát úplne do detailov zanalyzuje a pomenuje riziká, ktoré ho nakoniec odradia.
Prejdime k vašej spoločnosti Kobes Holding, ktorá sa venuje trom hlavným činnostiam: zváračská škola, montážne a výrobné projekty v zahraničí a strojárska výroba. Povedzte nám viac o každej časti.
Stano: Kobes Holding tvoria tri spoločnosti: Kobes Production, ktorá sa zaoberá strojárskou výrobou. Kobes Education teda zváračská škola a Kobes Employment, čo je personálna zložka, montážne a výrobné projekty v zahraničí.
Pristavme sa pri zváračskej škole, čo sa deje predtým, ako sa samotný kurz začne?
Stano: Na začiatku s budúcimi zváračmi komunikujeme, hovoríme o ich predstavách, spravíme im exkurziu, krátku prednášku, ukážeme rôzne metódy zvárania, aby sa vedeli zorientovať a zistili, čo by im sedelo. Hovoríme o ich ambíciách: či chcú pracovať v okrese alebo v zahraničí, či im nerobí problém špinavšia práca alebo naopak chcú robiť v extrémne čistom prostredí. Podľa preferencií im vieme odporučiť kurz a konkrétnu metódu zvárania.
Aké zručnosti musí mať dobrý zvárač?
Rado: Záleží od metódy zvárania, no všeobecne by mal byť zodpovedný, manuálne zručný, prispôsobivý a všestranný. Musí mať chuť sa ďalej vzdelávať, pretože tento sektor sa stále modernizuje a posúva vpred.
Ako dlho kurzy trvajú a koľko stoja?
Stano: Základný kurz trvá dva týždne. Zvárači majú zväčša záujem o európsky certifikát, aby mohli pôsobiť v zahraničí, vtedy absolvujú aj trojtýždňovú nadstavbu. Ceny sú rôzne – máme viacero metód a široké portfólio materiálov – uhlíková oceľ, nerez, hliník, meď, nikel, duplex... Každý materiál má inú cenotvorbu. Náš najpredávanejší kurz je zváranie TIG metódou s európskym certifikátom, v priemere stojí od 1300 eur bez DPH.
Je táto práca vhodná aj pre ženy?
Rado: Určite áno, mali sme ženy v kurzoch, aj pre nás pracovali na zložitých projektoch. Sú skvelé zváračky a majú lepší cit na vizuálne prevedenie zvaru. Väčšinou sa zameriavali na TIG metódu, ktorá je precíznejšia a viac zameraná na kresbu. Pracuje sa s tenšími, ľahšími materiálmi a nejde sa do vysokého fyzického vypätia ako pri metóde MIG/MAG.
Keď ľudí vyškolíte, hneď im viete ponúknuť prácu?
Stano: Mesačne vyškolíme 20 až 30 ľudí. Bola by utópia myslieť si, že všetkým vieme dať prácu, to by sme museli byť ako Baťa. (smiech) Máme však dobré kontakty a super vzťahy s rôznymi serióznymi firmami po celom Slovensku aj Česku. Vieme záujemcov s nimi spojiť. Našou ambíciou je, aby každý človek, ktorý sa u nás vyškolí, hneď našiel uplatnenie. Ľudia idú na kurz, aby sa niečo naučili a znalosti hneď vedeli aplikovať v praxi, nie aby im certifikát ležal doma v šuflíku.
Čo robíte inak ako iné firmy?
Rado: Snažíme sa byť maximálne serióznou spoločnosťou, stojíme si za slovom, čo povieme, to platí. V tomto sektore sú častokrát dodávatelia na konci reťazca, dlho čakajú na peniaze a majú obavy, či ich vôbec dostanú. To u nás nehrozí. Vždy sme maximálne seriózni a promptní, čo sa týka vyplácania. Ľudia, ktorí pre nás pracujú, majú istotu, že svoje peniaze dostanú. V našom sektore to ozaj nie je samozrejmosť. V zváračskej škole zase dbáme na modernosť a profesionalitu. Veľmi nám záleží, aby si absolventi našli ďalšie uplatnenie. Robíme si aj štatistiku a sme pri hľadaní práce nápomocní.
Stano: Nie je nám ukradnutý žiaden jednotlivec, žiaden človek. A uvedomujeme si, aká je doba – doba sociálnych sietí a zlé meno sa šíri veľmi rýchlo. Každé pochybenie môže stáť veľmi veľa. Zakladáme si na dobrom mene v každom smere podnikania, to je náš jasný cieľ.
Keď ste už spomenuli siete, možno sa líšite aj vašou komunikáciou na nich.
Rado: Všimli sme si, že sociálne siete dokážu podnikaniu pomôcť a sú jeho neoddeliteľnou súčasťou. Firma získava na atraktivite a dôveryhodnosti. Zatiaľ sa o siete starám sám. Do budúcna budeme asi uvažovať o zamestnancovi, marketingovom špecialistovi. Podstatná je pre nás aj vizuálna identita, aktuálne máme nového maskota. Chceme, aby sme boli na trhu rozpoznateľní. Keď niekto počuje Alza panáčika, hneď vie, o akú firmu ide, aj keď nemá príjemný hlas a veľa ľuďom lezie na nervy. (smiech) Alebo ponožky Dedoles a ich škrečky. Z marketingového hľadiska je to trefa do čierneho.
Na 1. apríla ste zverejnili celkom vtipné video s ponukou práce pre zváračov na homeoffice. Z videa bolo jasné, že ide o žart, našiel sa však niekto, kto tomu uveril?
Rado: (smiech) Video malo okolo 400 000 vzhliadnutí, bol z toho viral. No nie každý ho pochopil, niektorí ľudia mi dodnes píšu a volajú, že majú záujem o homeoffice zváranie.
A čo im hovoríte?
Rado: Ospravedlním sa, poviem, že išlo o žart a verím, že im zlepšil deň. Vysvetlím, že nejde o reálnu ponuku. Jedna pani mi aj vynadala, ale ostatní boli v pohode.
Vráťme sa oblúkom ešte k vášmu pôsobeniu v USA. Aktuálne sa na Slovensku veľa hovorí o odchádzaní mladých ľudí do zahraničia. Prečo ste sa vrátili späť?
Stano: Aj ja som dlho bojoval s touto myšlienkou. V Amerike sme dostali parádne pracovné víza na desať rokov. Ale na Slovensku máme zázemie, rodinu, kamarátov, ťahalo nás späť. Nečudujem sa však ľuďom, ktorí odchádzajú. Asi ide o celospoločenský problém, mladí ľudia u nás nemajú také možnosti rozvíjať aktivity a talent ako v zahraničí. Tam dostanú veľakrát lepšie príležitosti, lepšie finančné ohodnotenie, kariérny rozvoj, podporu... My sme sa vrátili a neľutujeme, rozvíjať talent a biznis sa dá aj na Slovensku. Chceme presviedčať mladých ľudí, aby neodchádzali. Veríme, že krajina bude mať normálny smer a pôjdeme tam, kam patríme, na západ.
Na záver skúste dať radu začínajúcim podnikateľom.
Stano: Jednoznačne tam musí byť guráž, naivita, odvaha, neustále vzdelávanie, zadefinovaná vízia a vytrvalosť. Na strednej sme neboli dobrí študenti, potom sme začali podnikať a to nás neuveriteľne nakoplo. Začali sme sa vzdelávať, čítať knihy, absolvovali sme kurzy, školenia, máme hŕbu certifikátov, začali sme sa učiť jazyky. Mladým ľuďom na školách odporúčam venovať sa vzdelávaniu, neflákať školu a učiť sa jazyky, pretože trh je otvorený.
Rado: Ak má človek dobrý nápad, nech ho prekonzultuje s úspešnými ľuďmi, ktorí už v podnikaní niečo dosiahli. Nech sa nebojí urobiť prvý krok a opustiť komfortnú zónu. Pretože na pomyselnej smrteľnej posteli nebude ľutovať to, čo urobil, ale to, čo neurobil.
Text: codnes.sk
Foto: ABO Photography
