Rozhovor: Dobro vždy zvíťazí nad zlom. Nielen v rozprávkach, ale aj v živote

30.8.2023
Rozhovor: Dobro vždy zvíťazí nad zlom. Nielen v rozprávkach, ale aj v živote

Hovorí Petra Roháčová (Čavojská), organizátorka festivalu Rozprávky na zámku a majiteľka agentúry Rozprávkový svet. Festival patrí k najväčším divadelným podujatiam v strednej Európe a je najnavštevovanejšou detskou akciou na Slovensku. Tento rok sa konal jeho 25. ročník, navštívilo ho takmer 20 300 divákov. Návštevnosť každoročne osciluje okolo tohto čísla. Podujatie sa koná vždy v druhej polovici júna na Bojnickom zámku. Petra Roháčová ho spoluorganizuje so SNM – Múzeum Bojnice s malou prestávkou od roku 2005. Hoci vyštudovala stavebnú priemyslovku, zlákal ju svet príbehov a rozprávok. Prečo, prezradila v rozhovore. Okrem toho sa dozviete: či je feministka, čo s herečkou, ktorá má panický strach z ľudí a prečo volá asistentku podujatia Svišť.

Ako ste sa dostali k organizovaniu Rozprávok na zámku? 

Počas známeho Festivalu duchov a strašidiel som ako mladé dievča pri vstupe do zámku maľovala deti na tvár. Dívala som sa s obdivom na zámok a hovorila si, že aj ja by som tam chcela byť. Obdivovala som hercov, ktorí vychádzali v kostýmoch. Veľmi som túžila tvoriť niečo podobné. Chcela som  vedieť, ako to počas festivalu hore vyzerá, ako celý festival funguje. Uvažovala som, čo by ma bavilo a v čom by som mohla byť aj pre zámok prínosom. Rozprávky už fungovali, robili ich vo vlastnej réžii. Zamestnanci zámku sú však odborní pracovníci múzea, ich úlohou nie je požičiavať, zháňať, či vyrábať rozprávkové kostýmy a písať scenáre. S rozprávkami mali veľa roboty nad rámec svojich povinností a tak som prišla po čase s ponukou, robiť rozprávky na kľúč. Prišla som s touto ideou za vtedajšou vedúcou marketingu, pani Sylviou Maliarikovou a ona súhlasila. Agentúru som už mala aj nejaké pracovné skúsenosti, ale určite to bola pre mňa výzva.

Čo bolo pre vás najväčšou výzvou? 

Vybudovať si rešpekt u hercov, docieliť, aby ma počúvali. Mnohí boli odo mňa starší, rozprávky som začala robiť ako mladá, 24 ročná baba. Tím tvorí každoročne približne 100 ľudí. Každý z nich má svoje problémy v škole, v rodine, v práci. Pri hraní ich však musia hodiť za hlavu a preniesť emóciu na divákov. Každý, každý jeden z hercov je podstatný, aj posledný bábkovodič, ktorého nikto nevidí. Na ich výkony sa prídu ľudia pozrieť, musia našu prácu dobre odprezentovať a zanechať v ľuďoch emócie.

Ktorý ročník a téma boli rekordné z hľadiska návštevnosti? 

Najnavštevovanejší bol Deduško večerníček v roku 2006, prišlo 28 000 divákov. Ale druhý  najnavštevovanejší a zároveň aj môj najobľúbenejší ročník bol v roku 2016, keď prišlo cez 23 500 ľudí. Témou bol Rozprávkový bál princezien, hrali sme Popolušku, Šípkovú Ruženku, Snehulienku a Krásku a zviera. Námetom bola láska, v ten rok som sa aj vydávala. Veľa ľudí ma odhováralo, aby sme princezné nerobili, pretože je to téma len pre dievčatá a príde málo ľudí. Som však veľká feministka, vytáčajú ma stereotypy, s ktorými sa stretávame už od malička. Už v detstve zadefinujeme, aké má v spoločnosti postavenie žena a aké muž. Preto som bola rada, že dievčenská téma oslovila tak veľa ľudí.

Snažíte sa tieto mýty v Rozprávkach na zámku búrať? 

To sa moc nedá, rozprávky sú napísané, dej aj obsah sú jasné. Ale v agentúre mám zväčša ženský tím.

Tento rok ste uviedli Kráľovské rozprávky. Zaujíma ma námet podujatia, ktorým bolo svetlo. Prečo?

Celý koncept podujatia je o divadle a vnemoch, ktoré posúvame ľuďom. Som si istá, že väčšina divákov cíti a zamyslí sa aj nad hlbším posolstvom, ktoré do rozprávok vkladáme. Verím, že okrem krásnych príbehov vidia aj niečo viac. Čím dlhšie to robíme, tým do toho vkladáme hlbšie zamyslenie. A prečo svetlo? Mám pocit, že ho ľudia po udalostiach posledných rokov strácajú. Sú doplašení, vystresovaní, zbytočne presýtení zlými správami. Akoby sa netešili zo života, z času, ktorý tu trávime. A pritom najkrajší dar, ktorý niekomu môžeme venovať, je spoločne strávený čas. S časom dávame zároveň kúsok svojho života, ktorý už nikdy nevrátime späť. Ak darujeme svoj čas, darujeme s ním aj vzácne spomienky na spoločne strávené chvíle, ktoré rozsvecujú svetlo v našich životoch. Preto sme tento rok s deťmi zbierali svetlo a niesli ho kráľovi času.

Ľudia sú frustrovaní z aktuálnej doby. Navyše v rozprávkach vždy zvíťazí dobro nad zlom, v reálnom živote sa to nie vždy podarí.

Vždy sa to podarí, dobro vždy zvíťazí nad zlom. V ľuďoch vidím v prvom rade to dobré, možno som naivná a dôverčivá, ale toto je moja vízia a v toto verím. Samozrejme, je mi strašne ľúto, čo sa okolo nás deje, ale netrápim sa preto, nestresujem. Som presvedčená, že takto to má byť a koniec dobre dopadne.

Odkiaľ beriete tú istotu? 

Obklopujem sa úžasnými a čarovnými ľuďmi. Je inšpirujúce, čo všetko vedia, dokážu, aké majú pohľady na veci. Som presvedčená, že je tu dobre a bude dobre. Mám syna, ktorého chcem vychovať v nádeji a viere a nie v deprimovanej atmosfére. Verím, že aj tohtoročnými rozprávkami sme ľudí rozsvietili a že rozmýšľajú nad tým, čo druhým odovzdávajú a s kým trávia čas.

Máte spätnú väzbu od divákov, že vnímajú aj ten hlbší zmysel, ktorý festivalu dávate? 

Vnímajú, určite to vnímajú. Spätnú väzbu mám pomerne úprimnú. Počas festivalu organizujeme aj doplnkový program v zámockej priekope a tento rok aj v zámockom parku. Často sa tam rozprávam s návštevníkmi, ktorí netušia, že som organizátorka. A potom samozrejme cez sociálne siete dostávame naozaj krásnu spätnú väzbu.

Je nejaký moment z aktuálneho ročníka, ktorý vám zostane vrytý v pamäti?

V záverečnej scéne v Huňadyho sále účinkuje nevidiaca speváčka Ema. Je neskutočné celý festival s ňou prežívať. Keď pred tromi rokmi nastúpila, zobrala som ju na prehliadku. Opisovala som jej, aký je zámok obrovský. Chodili sme po miestnostiach, dotýkala sa nábytku, chcela vnímať atmosféru. Keď sme riešili kostýmy, chcela modré šaty. Je nevidiaca od narodenia, preto mi nešlo do hlavy, že pozná farby. Povedala, že nepozná, ale že nebo je modré a vraj je krásne. Momentov, ktoré ma hrejú na duši, je naozaj veľa. Či už je to spätná väzba od návštevníkov alebo chvíle v zákulisí s hercami. Na rozprávkach býva čarovná a nezabudnuteľná atmosféra, ale nielen pre mňa.

Nemali ste obavy obsadiť nevidiacu účinkujúcu? Myslím z organizačného, nie umeleckého hľadiska.

Stačilo, aby na konkurze zaspievala a všetci sme odpadli. Pán Boh jej zrak vynahradil na hlase. Zároveň tvoríme peknú inklúziu s ostatnými hercami, ktorí jej vždy, keď potrebuje, pomôžu. Veľmi som sa posunula aj v názore na výzor rozprávkových postáv. Keď sme začínali, nechcela som obsadiť hercov s okuliarmi alebo strojčekom na zuby, pretože ich nenosia ani rozprávkové postavy. Ale ako plynie čas, je mi tento môj názor až smiešny. Prečo by Popoluška nemohla mať strojček na zuby, Snehulienka okuliare? Nech ich majú! Veď sú detičky, ktoré ich tiež majú a možno sa im niekto vysmieva, nedajbože ich šikanuje a my môžeme deťom ukázať, že toto je úplne normálne. Okuliare aj strojček môžu mať aj princezné a je to v absolútnom poriadku.

A nejaká negatívna skúsenosť, možno pikoška zo zákulisia festivalu? 

Prihlásilo sa hrať dievča, ktoré malo fóbiu z ľudí. Na generálkach bola slabšia, ale chcela som jej dať šancu. Hneď po prvej scéne však za mnou herci utekali, aby som ju okamžite stiahla, pretože nehrá vôbec dobre. Pýtam sa jej: preboha, čo sa deje? Vtedy z nej vypadlo, že má fóbiu z ľudí a takýmto spôsobom ju chcela prekonať. Mám rada vystupovanie z komfortnej zóny, dávanie si predsavzatí a cieľov. Rozprávky na zámku však nie sú terapia, sme profesionálny festival a toto si nemôžeme dovoliť, preto sme sa rozlúčili.

Existuje rozprávka, ktorú by ste nezaradili do dramaturgie festivalu? 

Vyberám si rozprávky, ktoré nemajú autorské práva. Autor musí byť 70 rokov po smrti, vtedy práva končia. Výnimkou bol rok 2006, keď sme robili Dobrodružstvá deduška Večerníčka, ktorý mal práva platné. Získať ich bolo veľmi komplikované, zdĺhavé a finančne nákladné. Postavičky a kostýmy sme museli vyrábať pod dozorom majiteľov, posielali sme im fotky každého detailu a museli nám ich odsúhlasiť. Podľa mňa je však Deduško Večerníček najznámejšia rozprávková postavička na Slovensku, a tak sme sa rozhodli do toho napriek právam ísť. Zhodou okolností v ten rok Deduško oslavoval 40. výročie a Slovenská televízia 50. Celé to do seba perfektne zapadlo.

Kto okrem vás tvorí tím Rozprávok na zámku?

Najväčší podiel na festivale má režisér a scenárista Robo Mankovecký. Spolupracujem s ním od prvého ročníka. Všetky tie krásne a tematické kostýmy navrhujú a šijú dlhoročné kostymérky martinského divadla: Alenka Gabriela Mikáčová a Soňa Mušáková. Naše vizážistky Lívia Boliešiková, Aďa Mokrá a Bianka Bartošová doťuknú celú tu krásu. Pri organizácii veľmi pomáhajú asistentky podujatia: Nika Vráblová, Paťa Zemanová, Tánička Lacková a Evka Cisíková. Paťka nám spočiatku hrávala v rozprávkach, dodnes má prezývku Svišť podľa jednej postavy, ktorú stvárnila. Počas rokov sa vypracovala a dnes pomáha veľmi výrazne pri organizovaní. Natália Rešetková nám každoročne vymysli choreografiu záverečného tanca. Máme najúžasnejších grafikov, maliarov a fotografov: Martina Nikmona, Maxa a Filipa Kormaňákovcov, či Tomáša Jamrišku. Samozrejme, bez šikovných ľudí, zamestnancov zámku, by rozprávky neboli – Peťa, Slávka, Richard, Janči, Braňo a kedysi aj Janka a Lucka sú súčasťou nášho tímu. Takéto veľké podujatie by sme nevedeli zorganizovať ani bez každoročnej podpory sponzorov a partnerov. Obrovská vďaka patrí aj mojej rodine.

Prečo vás zlákal práve svet rozprávok? 

 Lebo je najkrajší! Mám prácu snov. Rozprávky na zámku aj agentúra sú môj svet aj splnený sen.

Čítajte tiež:

Rozprávkový zámok 2024 - Babičkine rozprávky - Bojnický zámok

Foto a text: codnes.sk

Ďalšie správy

PonUtStrŠtvPiaSobNed
301234567891011121314151617181920212223242526272829303112345678910