Kde bola na Bojnickom zámku hradná mučiareň?
Jednou z najčastejších otázok návštevníkov zámku v Bojniciach býva, či v objekte bola hladomorňa alebo mučiareň a ak áno, tak kde.
Odpoveď na túto otázku je sčasti jednoduchá – áno, bola. No dnes je už ťažké určiť miesto, kde sa nachádzala. Pretože zámok po poslednej prestavbe na prelome 19. a 20. storočia získal romantický, takmer rozprávkový vzhľad a k takémuto sa mučiareň – miesto bolesti a utrpenia – akosi nehodí. Zanikla. No o jej existencii svedčí niekoľko záznamov. Napríklad v matrike úmrtí bojnickej farnosti nachádzame zápis z 27. decembra 1777, že o štvrtej hodine vo väznici bojnického hradu (in aresto Arcis Bajmocz) vo veku 47 rokov zomrel Juraj Dian. Pomazania umierajúceho sa mu nedostalo, z čoho môžeme usúdiť, že zomrel náhle. A ak miestom úmrtia bola hradná mučiareň, ani nad príčinou úmrtia nemusíme dlho premýšľať. Pochovaný bol dva dni po smrti na starom cintoríne v okolí bojnického kostola.
Iný zápis hovorí, že 13. októbra 1783, opäť „in aresto arcensis Bajmocz“, tentoraz už zaopatrený sviatosťami zomrel 38 ročný Ján Čakatur alias Teutopronensis. Teuto Prona bol latinský názov Nemeckého (dnes Nitrianskeho) Pravna, ktoré bolo od jeho vzniku v prvej polovici 14. storočia majetkom bojnického panstva. Keďže Ján Čakatur zomrel zaopatrený sviatosťami, predpokladáme, že jeho smrť bola očakávaná. A keďže zomrel v hradnej väznici, s najväčšou pravdepodobnosťou bol na ňom vykonaný hrdelný trest.
Iný záznam, pojednávajúci o unikátnej a známej vzbure prievidzských žien z roku 1771, nepriamo tiež spomína hradnú mučiareň. Ženy, ktoré sa vzbúrili proti neprávosti bojnického panstva (a s nimi i niekoľko sympatizujúcich mužov) boli po jej potlačení potrestané palicovaním. No skôr, ako k rozsudku došlo, boli pochytané a ich priznanie získané aj násilnou cestou. Kde? No predsa v Bojniciach, v hradnom väzení, kde celý proces prebiehal. Trest 40 až 60 rán korbáčom, podľa miery dokázanej viny, bol vykonaný na tom istom mieste alebo, na výstrahu ostatným, na prievidzskom námestí.
A snáď posledný záznam o existencii mučiarne na bojnickom hrade pochádza z revolučného roku 1848. Keď v marci 1848 boli vyhlásené zákony rušiace poddanstvo, obyvatelia handlovskej doliny patriacej dovtedy bojnickému panstvu sa vzopreli ďalšiemu odovzdávaniu poddanských dávok zemepánovi a tak, ako to umožňovali nové zákony, privlastnili si urbársku pôdu, na ktorej dovtedy pracovali. Zemepán si „svoje“ zaumienil zobrať násilím. Vzbúrencov dal pochytať, uväzniť a v noci boli v hradnej väznici „palicovaní, korbáčovaní alebo virgasovaní“. Richtári obcí handlovskej doliny podali voči zlovôli bývalého zemepána sťažnosť na uhorské ministerstvo. Jej výsledok nepoznáme. No v roku 1848 úloha bojnickej hradnej mučiarne či hladomorne skončila. Neskôr úplne zanikla.
Ale ešte sme neodpovedali, kde hladomorňa alebo väznica v hrade bola. Presne to nevieme, no jedným z možných miest mohol byť podzemný priestor pod Stĺpovou sieňou. Z prvého nádvoria doň vedú jedny aj dnes pevné drevené dvere, pri ktorých stál panský dráb a za ktorými je 13 strmých schodov. Dve podzemné miestnosti nemajú žiadne okná, iba dvojicu vetracích šácht. O dávnom využití tohto miesta svedčia nápisy na stenách. Tri letopočty – 1774, 1790, 1804 – a niekoľko zrejme iniciál mien väznených (I. S., A. B., I. B.) pripomínajú zabudnutú kapitolu dejín bojnického zámku.
Zdroj fotografie v článku a text – Erik Kližan
